Dotyk ohňa

7.kapitola

„Rany sa ti už celkom zahojili.“ povedala Agnes, keď mu umývala rameno studenou vodou. „Ale jazva ti tu zostane.“ prešla po nej v jemnom dotyku a Markus sa zhora zadíval na jej prsty.

            „Aspoň nejakú budem mať. Nikdy som nebol vojakom.“ pokrčil plecami a zahľadel sa pred seba. Z nejakého dôvodu mal potrebu rozprávať  o Likave, o tom čo bolo a čo sa už nikdy nevráti : „Vždy ma vychovávali ako dediča, ako niekoho, kto musí byť vznešený a galantný k ženám. S mečom viem narábať tak ako ktorýkoľvek rytier, ale nikdy som nezažil skutočný boj.  Môj brat bol ten, kto bojoval a nevedel som ako veľmi sa mu to protiví. Rád by som mu prenechal Likavu a odišiel za dobrodružstvom. Keby som tušil ako mi závidel. Až tak, že by ma bol poslal na druhý svet.“  povzdychol a Agnesine prsty, ktoré obmývali jeho rameno zastali. Pozrel na ňu a ona váhavo zdvihla sklopený zrak.

            „Už sa nikdy nedozvieš, čo sa dialo v jeho duši.“  povedala, aby ho trochu upokojila.

            „Prečo ho brániš?“ spýtal sa a obočie sa mu stiahlo v hneve. Agnes cúvla.

            „Nebránim ho. Len ti vravím, že nikdy nebudeš vedieť pravý dôvod jeho činu.“ povedala a hlas mala pokojný. 

            „Prepáč, ty za nič nemôžeš. To ja som vinný a nie je nič čím by som očistil svoje meno.“ prstami si nervózne prehrabol vlasy a odhrnul tak pramene, ktoré mu padali do tváre.

            „Ak má byť spravodlivosti učinené zadosť, tak sa to stane. A nebude to tvoja ruka, čo ju bude viesť. Uvidíš, všetko ešte bude pekné, teraz máš šancu znovu žiť a dokázať, že si čestný a všetko dobré sa ti spočíta.“ povedala mäkko a pekne krojené pery zdvihla v sotva badateľnom úsmeve.

            „Keby si tak mala pravdu. Aby som nezahanbil meno svojho otca.“  povedal potichu a sklonil hlavu. V Agnes sa zdvihla vlna ľútosi, nikdy necítila takú potrebu niekoho objať a vravieť, že všetko sa obráti na dobré. Zarazili ju vlastné myšlienky, a tak v rozpakoch cúvla, vzala vedro stojace pri dverách a vybehla von. Nechala ho samého s vlastnými myšlienkami a ona sa zatiaľ pokúšala vyhnať z hlavy tie ktoré ju znepokojovali. Prešla do malej maštale neďaleko domu, zhlobenej z krivých dosiek, a vošla dovnútra. Odviazala kozu od hranola a vyviedla ju von, aby sa napásla čerstvej trávy. Vrátila sa dnu a pohladila po boku Markusovho koňa. Hodila mu trochu sena. Mala by preňho zaobstarať ovos, pretože suché seno, ktoré ťažko prežúval mu akosi nebolo pochuti. Avšak hľadel na ňu pokojnými očami, nekalenými šialenstvom, ktoré mu do nich vohnalo stretnutie s vlkmi. Dokonca aj rany , ktoré na jeho boku zanechali tŕne sa zahojili rýchlo, vďaka účinku hojivej masti.         

            „Agneees! Agnes si doma?“ z vonku začula ženský hlas a rýchlo vybehla zo stajne. Do kopca k jej chalúpke stúpala žena, rukou si pridržiavala hnedé šaty a druhou si utierala pot, ktorý jej pričinením horúceho slnka tvoril na čele priehľadné perličky.

            „Tu som.“ ozvala sa Agnes a zastala pred ženou. Bola to Júlia, slúžka Ctiborovej manželky Dobrohny. Jej muž bol sedliak, žili za hradbami, kde obrábali zdroje svojej obživy.

            „Agnes, pani ma poslala po teba. Jej Veličenstvo by sa s tebou rado rozlúčilo. Žiada ťa aby si prišla. Vraj sa dlho neuvidíte.“ povedala Júlia. Pomalým krokom vykročila k domu, akoby tam sama bývala. Agnes jej rázne zastala cestu. Nemôže vojsť dovnútra. Je tam predsa Markus a keby niekto vedel, že v jej dome je muž a nie sú manželmi, dostala by sa do zbytočných problémov.

            „Môžeš ma počkať tu, len si vezmem košík a môžme sa vrátiť spolu.“ navrhla jej Agnes a hlas sa snažila mať veselý , aj napriek tomu, že srdce jej šialene tĺklo až niekde v krku.

            „Ani ma neponúkneš tým tvojím znamenitým čajom?“ dobiedzala Júlia a na tvári mala široký úsmev. Bacuľaté líca mala červené a veľké hnedé oči zvedavé. 

            „Nemám čas variť čaj, keď ma k sebe volá kráľovná.“  povedala Agnes úsečne a pobrala sa dnu po košík. Júlia sa aj napriek jej schladeniu pohla za ňou. Prv ako Agnes stihla otvoriť dvere ozval sa z vnútra hlasný buchot. Agnes sa vystrašene obrátila a naprázdno preglgla, keď uvidela Júlinu dychtivosť dozvedieť sa kto je vnútri.  Bola najväčšou klebetnicou v meste a Agnes si bola istá, že ak vojde dnu, o Markusovej prítomnosti budú onedlho vedieť všetci do jedného. Chcela odpútať jej pozornosť a za žiadnu cenu ju nepustiť dnu, ale dvere sa otvorili dokorán. Júlia vytreštila oči pri pohľade na vysokého muža, ktorý mal oblečenú len voľnú plátennú košeľu. Nohavice mal ledabolo zapravené vo vysokých čižmách. A na jeho tvári sa odrazu objavil výraz prekvapenia. Agnes nevedela, kto z tých dvoch je väčšmi zaskočený.  Markus, ktorý  sa chcel čo najdlhšie vyhýbať ľuďom, alebo Júlia, ktorá si myslela, že Agnes je nevinné dievča žijúce počestným životom?

            Agnes vedela, čo Júlii preletelo hlavou. Jej povesť bola zničená a ak sa o mužovi v jej dome niekto dozvie, nechcela ani vedieť aké to bude mať následky. Ak stratí priazeň všetkých, ktorým pomáhala ako sa uživí? Vedela ako ľudia pristupujú k prehreškom proti Jeho prikázaniam. V bezmocnom geste obrátila oči k oblohe a z jej pier sa vydral zúfalý ston.