Dotyk ohňa

12.kapitola

Tvár jej horela a ledva chytala dych, keď vbehla do komnát Matúšovho paláca. Bežala celú cestu, pokúšala sa uniknúť, no márne. A pred čím vlastne? Pred jeho hnedými očami? Pred jeho vôňou, ktorú stále cítila, akoby stál pri nej? Alebo sa snažila ujsť len pred ňou samotnou? Prudko pokrútila hlavou, aby zahnala tie zvláštne myšlienky na neho, ktoré ju zo dňa na deň viac miatli.

            „Ó Agnes, nečakala som ťa tak skoro.“ kráľovnin hlas sa ozval spoza Agnesinho chrbta a ona sa za ním obrátila. Kráľovnú nikde nevidela, až nakoniec jej pohľad padol k posteli s vyrezávaným čelom a baldachýnom farby nočnej oblohy. Barbora sa skláňala nad Dobrohnou.

            „Vaše Veličenstvo, milosť.“, pokľakla Agnes. S pozdravom sa obrátila najprv k svojej panovníčke a potom k panej, ktorá ležala na veľkej posteli.  „Ako sa cítite?“, spýtala sa s ustarostením. Dobrohna nezvykla ležať v posteli len tak, ani veľké brucho jej nebránilo túlať sa po hrade a svedomito si plniť povinnosti matky, manželky a panej domu.

            „Cítim sa unavená...“, povzdychla. „Nohy mám opuchnuté ako dve penky, ledva na nich stojím, nehovoriac o pohybe. A dieťa sa stále hmýri, kope, akoby chcelo vyskočiť von. Agnes, dnes nesmieš odísť, musíš tu zostať, chcem ťa mať pri pôrode.“ pozrela  na ňu prosebnými očami, v ktorých sa objavili slzy. Pevne stisla Agnesinu dlaň. V tom stisku bolo cítiť strach. Svojmu mužovi už povila syna i dcéru a tretieho pôrodu sa obávala, pretože už nepatrila k najmladším.

            „Nebudete predsa sama. Ja...viete, nemala by som....doma mám zvieratá, treba ich nakŕmiť.“ vedela, že to je slabá výhovorka, ktorá neobstojí, ale nemohla povedať, že dole pri hradbách ju čaká jej ochranca.

            „Zvieratá vydržia. Myslela som, že viete o povinnostiach poddanej voči panstvu. Ale zdá sa mi, že plebs čoraz viac stráca úctu.“  odvrátila tvár.

            „Agnes, sprav to aj kvôli mne. Nepriala by som si, aby sa potvrdili slová mojej vychovávateľky. Alebo je to naozaj pravda? Žena, ktorá sa vydá za kráľa, bude večne osamelá a nebude pri nej nikto, kto by jej pomohol v núdzi.“ zamiešala sa do rozhovoru Barbora. Slová ktoré vyslovila patrili dospelej žene, ktorú život nešetril, nie však štrnásť ročnému dieťaťu, ktoré nepoznalo skutočné problémy života, iba lesk dvora a lásku svojho muža.

            „Nie, rozhodne mi nie sú prednejšie. Veď vás mám rada, moje drahé priateľky.“ usmiala sa na ne. „Zostanem a pomôžem vám, keď budete potrebovať.“  Hneď ako to vyslovila, Barbora bola ako zmenená. Tešila sa snáď viac ako Dobrohna, ktorú uistila, že s ňou ostane pri pôrode. Pery jej zvlnil úsmev, v očiach sa jej objavili iskričky. 

            „Vedela som, že predsa len mám priateľku.“ nakukla do košíka, ktorý Agnes položila vedľa postele. „Priniesla si herbáre?“ vyzvedala.

            Agnes zložila z košíka plátený obrúsok a vybrala z neho pergamen poviazaný v hrubý zápisník. Položila ho na prikrývku a Barborine zvedavé prsty ho opatrne otvorili. Prešla prstami po rastlinke, ktorá bola na tenučko vylisovaná na stránke. 

            „Čo to je?“ spýtala sa so záujmom. Dobrohna sa tiež naklonila, aby lepšie videla.

            „Borago officinalis...borák lekársky. Osoží pri chorobách močových ústrojov a dýchacích ciest. Povzbudzuje ducha a telo. Šťava z čerstvých listov pomáha pri nervovom vypätí....“  Agnes im opísala každú jednu bylinky, jej účinky a zloženie mastí a výluhov, ktoré sa z nej pripravujú. Boli zabraté do rozhovoru, tajomne si niečo šepkali, čas plynul a deň sa pomaličky krátil. Takisto ako čas do narodenia ďalšieho Dobrohninho bábätka.