Dotyk ohňa

17.kapitola

Svitlo ráno. Nesmelé lúče jeseného slnka prenikli dnu cez úzky oblok a na dlážke vytvorili jasnú stopu po žiare svojich lúčov. Na tmavej podlahe z kamenia a hliny spôsobili svetelný kontrast ako pár zlatých florinov na dne stáročnej pokladnice, ale v Agnesiných očiach tento podivný súboj kúska svetla a prevládajúceho kamenia, znamenal odveký súboj dňa a noci, dobra a zla. Ako sa postupne slnko vydalo na svoju každodennú púť oblohou, pás svetla na podlahe sa rozširoval, ale ona vedela, že tmavej podlahy vždy bude viac. Znova sa zamyslela nad prirovnaním, ktoré jej blyslo v mysli pred chvíľou. Dobro a zlo. Akokoľvek sa ľudia snažili pretvoriť svet na lepší, väčšinu tvorili tí, ktorí ho ničili. Kedy sa už skončia všetky intrigy, ktoré intrigánovej duši neuľavia, všetky falošné slová, ktoré neutešia, všetky zločiny, ktoré nebudú napravené a vojny, ktoré len rozosievajú skazu a pritom v nich niet víťaza ani porazeného? Pretože aj víťaz si v domnení najväčšej slávy uvedomí, že bol napokon ten, ktorý tiež priniesol určitú obetu a mnoho stratil. Hlavou sa jej hnali myšlienky priťažké na ráno, ale oprávnené. Odkedy začala chodiť za kráľovnou, sem tam jej uši zachytili niekoľko správ, smerujúcich z východných krajín. Povrávalo sa, že mocný Turek sa chystá dobyť ich a okolité zeme. Čo na tom bolo pravdy, nevedel nikto. No bola to vraj otázka niekoľkých rokov, kým budú musieť čeliť tejto armáde, ktorej krutosti boli chýrne tak isto ako tie ktoré sa v kázňach spomínali v súvislosti s peklom. Agnes si priala, aby deti, ktoré raz porodí, vyrastali v pokojných časoch, no čím viac nekľudných slov si vypočula, tým semienko nepokoja v jej duši rástlo. 

Schúlila sa väčšmi do klbka. Ostala jej zima, len Markusove telo, v blízkosti jej chrbta ju hrialo. No ani to teplo, ju nemohlo zahriať, keď ju odspodu chladila zem a v mysli obrazy smrti. Pomaličky sa postavila. Snažila sa nešuchotať, aby ho nezobudila. Pozrela na jeho spiacu tvár, ktorú mal podopretú rukou. Jeho črty boli uvoľnené a nebyť strniska, ktoré dodávalo jeho tvári výraznú mužnosť, boli by jemné. Spomedzi pier mu vyšiel vzdych, čelo mu pretla vráska, akoby sa mu snívalo niečo zlé a rukou, ktorú mal položenú vedľa tela, siahol na miesto, kde chvíľočku dozadu ležala ona. Spravil ňou široký záber a keď ju nepocítil vedľa seba, v okamihu otvoril oči. Zdvihol hlavu, ale uvidel ju stáť blízko ich provizorného lôžka a tak hlavu nechal opäť klesnúť do vodorovnej polohy. Usmial sa. 

„Spala si dobre?" spýtal sa, ale pohľad mal upretý smerom k stropu. Agnes si sadla na plášť a prikývla. Ruky vystrela nad hlavu a ponaťahovala si ubolenú chrbticu. Nepríjemne jej v nej puklo. 

„Trošku tvrdo." posťažovala sa, ale na perách jej pohrával ľahký úsmev. Odpoveďou jej bol uvoľnený smiech. 

„Myslíš, že sem niekto príde?" spýtal sa a podvihol sa na lakti, aby videl jej tvár. 

„Myslím, že áno." povedala potichu, očami blúdila po jeho tvári a ani si neuvedomila význam slov, ktoré vyslovila. Až keď sa Markus náhlivo zdvihol a podal jej ruku, aby sa s ľahkosťou postavila. Spamätala sa, zdvihla zo zeme svoj plášť a prehodila si ho cez plecia. Markus sa zahalil do svojho a ako dvaja zločinci, utekajúci z miesta činu, vybehli po strmých schodoch k dverám. Markus ich poodchýlil a vyzrel von. Nikoho nevidel a tak vykĺzli na chodbu. 

„Budem musieť ísť ku kráľovnej a svojej panej." povedala Agnes. Markus len rýchlo prikývol, ale ruky mal položené na jej drieku a nemal v úmysle pustiť ju preč. Ešte nie. Celú noc počúval ako dýcha, vychutnával si jej vôňu a dotyk, keď sa k nemu schúlila v snahe uniknúť chladu, ktorý ju kváril. Nepatril k mužom, ktorý s obľubou nadvihli každú ženskú sukňu, ženy si vážil a pri nej mal tiež myšlienky čisté. Priťahovala ho, to nepopieral, ale vážil si ju a nemal v úmysle ublížiť jej. Ak sa niekedy zblížia, stane sa to až vtedy, keď jej bude vedieť ponúknuť viac ako len jeho srdce. Srdce zatratenca. Nevedel, kedy a či taká chvíľa vôbec príde, ale rozhodol sa dúfať každou časťou svojej duše. Odstúpila od neho a pobrala sa preč. On si vybral inú cestu a každú šli iným smerom. Ešte sa obzrel a zachytil jej drobnú siluetu strácajúcu sa v temnote schodiska. Usmial sa. Ani zďaleka mu nepatrila a predsa vedel, že určitým zvláštnym spôsobom už bola jeho.