Dotyk ohňa

44.kapitola

Rany sa jej celkom zahojili, iba jazvy, ktoré jej v bledých čiarach križovali chrbát sa stanú večnými svedkami jej minulosti. Spomienky sa stále nevracali, len niekoľko obrazov sa jej mihlo hlavou, ale miesto úľavy ju len rozrušili, pretože nevidela s nimi žiadnu súvislosť. Dni sa míňali a ako sa slnko striedalo s mesiacom, teplý vánok naberal na rýchlosti a čoraz intenzívnejšie sa nahrádzal jemné leto neprívetivou jeseňou.

Agnes sedela pred chalúpkou svojej záchrankyne na nízkej lavičke a ruky mala voľne zložené v lone. Pozorovala oblohu zatiahnutú ťažkými sivými mrakmi, z ktorých sa onedlho spustí hustý dážď. Oblaky sa rýchlo pohybovali poháňané vetrom a jablone neďalekého sadu tancovali priamo pred jej očami. Ich konáre poddávali pod ťarchou veľkých jabĺk a doposiaľ zelené lístky menili farbu na žltú a neskôr začnú hrať mnohými farbami jesene. Sad bol plný dedinčanov, ktorí oberali jablká a ukladali ich do veľkých košov, ktoré sa uskladnia na zimu. Muži stáli na šikovne zhlobených rebríkoch a oberali, zatiaľ čo ženy ukladali do košov plody, ktoré im Pán Boh toho roku nadelil , pričom v prísnych gestách hrozili šarvancom, ktorí sa potulovali v blízkosti košov a chtivými očkami snívali o sladkých a šťavnatých jablkách. V hlúčiku žien stála Helena, ktorá zakázala svojej zverenke pomoc pri zbere. Starala sa o ňu ako o vlastnú a aj teraz jej raz za čas oči zabehli k miestu, kde na lavičke sedelo dievča bez štipky farby v bledých lícach či šťastného smiechu na jemných perách. Ohnivé vlasy sa jej vyslobodili z dvoch voľných vrkočov a povievali jej okolo tváre. Ona však nezdvihla ruku, aby ich odhrnula, ani si nepritiahla plášť tesnejšie k telu aj keď telo sa triaslo chladom. Helena netušila, že Agnes si práve spomenula. Čriepky jej spomienok neprišli postupne tak ako sa domnievala, ale zasiahli ju prudko a nečakane. Tisíce obrazov sa jej premietalo v mysli a vyvolávalo tak zmätok na utrápenej tvári. Konečne vedela, kto je ten muž so zemitými očami a vedela aj to, že tak láskyplne hľadieval na ňu. Spomenula si na okamih, kedy prvýkrát držala v náručí svojho syna aj na chvíľu, kedy ju surové ruky stráží odvádzali preč od jej rodiny. Rany, z ktorých ju Helena liečila boli stopy po mučení a plamene, ktoré jej šľahali pred očami mali byť nástrojom jej záhuby. Rukami, ktorými kŕčovite zvierala neohlobenú dosku lavice sa odrazila a postavila sa na rovné nohy. Plášť jej skĺzol z ramien a dopadol na vlhkú pôdu. Agnes si podkasala sukňu a rozbehla sa smerom k sadu. Helena ju uvidela a pohla sa jej v ústrety. Obávala sa o zdravie dievčiny, ktorá si ho v tejto chvíli ani najmenej nešetrila. Bežala pomedzi drevené domy, medzi ktorými boli úzke medzery, až na lúku kde sa žlknúca tráva pod nápormi vetra skláňala k zemi a vytvárala tak dojem prelievajúcich sa vĺn na rozbúrenej rieke. Keď zastavila líca jej horeli a dych sotva chytila, ale predsa na otázku vpísanú v stareniných očiach odpovedala.

„Viem, kto som...." vytisla zo seba a unavene sa zosunula do vysokej trávy. Helena si sadla vedľa nej a s prehĺbenou vráskou na čele jej odsunula vlasy z tváre. Pozerala sa do zmätených jasných očí, v ktorých sa miešali snáď všetky pocity ľudskej duše. Začnúc smútkom a končiac až nevýslovným šťastím. Vstala a pomohla vstať aj jej. Chytila ju pod pazuchu a pomaly vykročila k domu.

„Pôjdeme domov. O všetkom mi môžeš porozprávať a uľaviť tak svojej duši. Ale len ak budeš chcieť..." pozrela na ňu spýtavo a Agnes sa letmo usmiala. Tešila sa ako bude môcť Helene rozpovedať všetko o svojej rodine, netušiac, že starká vie o jej manželovi i synovi aj o tom, prečo ju tak podlo odsúdili. Nechcela však vnucovať Agnes to čo vedela, bolo potrebné, aby spomienky prišli samé, keď nastane ten správny čas. A ten konečne nastal. V tichosti kráčali po ceste z udupanej hliny, ktorá bola nasiaknutá dažďom uplynulých dní a len čo Helen zavrela za nimi dvere chalupy a zapálila sviečky, ponáhľala sa do dvoch kalíškov naliať čerstvú medovinu. Agnes si zatiaľ sadla na lavicu a keď k nej Helena prisunula nápoj, rýchlo ho vypila. Nebola zvyknutá na alkohol a tak nadobudla dojem, že jej medovina rozpaľuje vnútro. Nečakala dlhšie a z úst jej začali plynúť slová. Rozprávala o všetkom, o smutných i šťastných chvíľach a pozorovala meniaci sa výraz v Heleniných očiach. Nič nevravela, len jej vráskavými prstami pohladila opak dlane a Agnes prišlo odrazu ťažko vysloviť to, čo jej zvieralo srdce a dotieravo sa dralo na jazyk. Napokon sa predsa odhodlala a spravila to pod znamením znovuzískania svojej rodiny a svetlejšej budúcnosti.

„Zajtra odchádzam..." slová až prihlasno zazneli v útulnej miestnosti ožiarenej svetlom sviečok. Vyvolali údiv na starkinej tvári a zostali bez odpovede. A pritom boli len malým zlomkom plánu, ktorý sa rodil ani nie tak v jej mysli, ako v srdci. Len Boh vie, či sa jej to podarí a či sa dostane na miesto, ku ktorému zajtra na úsvite začne svoju púť...