Dotyk ohňa

41.kapitola

Pohľad späť

Agnes po Markusovom a Gabrielovom odchode nemohla odtrhnúť sklený pohľad od zavretých dverí. Zľakla sa, keď sa odrazu dvere otvorili. Stretla sa s pohľadom opáta Michala, ktorý sa všemožne snažil o výraz zmierlivého služobníka, ale príliš sa mu to nedarilo.

„Načo ste prišli, otče?" spýtala sa vysilene, ale aj napriek bolesti sa jej v hlase mihol pichľavý tón. Vzpriamila sa natoľko, čo jej boľavý chrbát dovolil a uprene sa zahľadela do kňazových očí.

„Prišiel som ťa vyspovedať." odvetil a držiac pod pazuchou modlitebnú knihu sa prišuchtal až k nej. Švihol znechuteným pohľadom na špinavú dlážku a rozhodol sa, že tú chvíľu radšej postojí. Aj tak si bol istý, že sa nezdrží dlho. Kňazi z Trenčína ju odmietli vyspovedať, vraj si nebudú špiniť ruky. On považoval za svoju povinnosť, dať možnosť hriešnikovi, aby sa uzmieril s Bohom, aj keď v prípade bosorky, bol presvedčený o jej priamej ceste do pekla.

„Spoveď, otče? Nech sa spovedajú tí, ktorí konajú neprávosti, nie tí, ktorí sa ich vinou ocitnú na hranici." povedala pokojne, nespúšťajúc pohľad z jeho tváre.

„Toto je rúhanie!" rozohnil sa kňaz a chvatne sa prežehnal. „Vari si natoľko posadnutá, že sa odmietaš zmieriť s Najsvätejším?" tie slová jej vypľul do tváre a pery pritom skrivil v grotesknej grimase.

„Tak ma teda vyspovedajte, otče." povedala miernejšie a kňaz sa upokojil.

„In nomine Patris, et Filli, et Spiritus Sancti...." naznačil nad ňou kríž a ona zbožne vzopäla ruky, aj keď všetko v nej sa búrilo. Nenútil ju, aby si kľakla, nakoľko videl, že by toho nebola schopná. Každý pohyb jej spôsoboval bolesti. Ak po vlastných nohách odkráča na hranicu, bude to zázrak.

„Otče, nie sú hriechy, ku ktorým by som sa hanbila priznať, alebo by som sa ich nebodaj bála. Žila som krátko, ale zomieram s vedomím, že som pomohla mnohým ľuďom. Liečila som telá, tak ako ste vy lekárom duší. Ničím som sa neprevinila. Smrť tých, ktorých som nezachránila ma mrzí, ale verte mi, nikdy by som si ju nepriala. Ctila som si blížnych a celým srdcom i dušou som milovala. Naozaj sa nemám z čoho vyznávať..." povedala a k ničomu inému sa nepriznávala.

„Milovala? Aj to bolo hriešne." poznamenal kňaz a vyčkával, čo mu Agnes odpovie.

„Nie, pane. Nemáte pravdu. Láska je krásna, najkrajší a najčistejší ľudský cit." tie slová jej vychádzali priamo zo srdca, hľadela pritom na kamennú stenu pred sebou, ale videla Markusovu tvár. To, ako sa nežne skláňa nad ich dieťatkom.

„Len láska k Bohu môže byť čistá. Láska muža a ženy je hriešna." povedal zanietene. „Priznávaš teda svoje hriechy, dievča?" spýtal sa v snahe ukončiť, tento nepríjemný rozhovor a čo najskôr sa utiahnuť do svojej kláštornej cely a viesť ničím nerušený rozhovor s Bohom a jeho Synom.

Agnes prišli na jazyk slová o tom, že keby nebolo lásky medzi mužom a ženou, hriešnej ako ju on nazýval, nikdy by sa nenarodil. Radšej však mlčala, aby k obvineniu z bosoráctva, nepribudlo aj kacírstvo.

„Ľutujem všetko, čím som sa previnila, ale viete, že lásku nikdy neoľutujem." to boli jej posledné slová, ale kňaz jej rozhrešenie predsa udelil. Nevedel sa dočkať chvíle, kedy opustí zapáchajúce väzenie.

„V pokoji príjmi smrť, dievča. Stane sa Božia vôľa." povedal predtým než opustil celu. Agnes pokrútila hlavou. Kňazove myšlienky hraničili so slabomyseľnosťou. Vraj láska je hriešna. Ak je to pravda, tak potom odovzdane príjme peklo.

Kratučká nová časť :) čo myslíte ako to je s Agnes? A ako zvládne Markus jej stratu? Píšte svoje nápady, každým komentárom a hlasom ma potešíte :)