Dotyk ohňa

21.kapitola

Markus zabúchal na hradnú bránu.  Netrvalo dlho a otvorilo sa v nej malé okienko, v ktorom sa objavila hlava strážnika. 

            „Kto si?" spýtal sa a premeral si ho pohľadom. Jeho tón sprevádzala vlna nezáujmu, avšak neskrýval štipku podozrenia. Markus videl, že v strážcovi nevzbudzuje dôveru a tak mu povedal načo prišiel.

            „Som nový strážnik. Do služieb ma prijalo Jeho Veličenstvo. Dnes mám nastúpiť na prvú nočnú službu." povedal pevne a inokedy pekne krojené pery boli teraz zovreté do úzkej čiary.

            „Kde mám istotu, že neprenechám službu mužovi, ktorý sem po mojom odchode vpustí armádu nepriateľa?" spýtal sa strážnik a pochybovačne odfrkol. Stále ich od seba oddeľovala hrubá dubová brána. 

            „Istotu? Pane, chcete odo mňa nemožné, ale ak mi neveríte, vezmite ma za kráľom. Určite vám všetko potvrdí." Markus ľahostajne mávol rukou, v domnení, že tak presvedčí strážnika.

            „Za kráľom? Ako keby nemal inej roboty. Na svitaní odchádza aj so svojou ženou a  váženým pánom Ctiborom do Budína. Určite by neprijímal nové stráže." namietal muž, ale Markus nebol pripravený len tak sa vzdať. Tú prácu napriek všetkému potreboval.

            „Kráľ ma požiadal, aby som prišiel. Splnil som rozkaz a som tu. Naozaj si trúfate vzoprieť sa proti vôli Jeho Veličenstva?" spýtal sa pokojne, ale jeho slová zasiahli cieľ. Okienko sa s rachotom pribuchlo a jemu na okamih napadlo, že strážnik sa rozhodol nevšímať si ho. No vzápätí sa brána otvorila a on nesmelo vošiel dnu.

            „Tak si za ním bež. Ale ak si ma klamal, vlastnoručne ti zuby vybijem." ruky mal zaťaté v päste a obočie nad očami stiahnuté ako búrkové mračná. Markus už nepovedal ani slovo, len pridal do kroku a zamieril k palácom.

            Nádvorie bolo pusté. Nikde ani živej duše, akoby všetci niekam odišli. Bezradne sa poobzeral okolo seba a nevedel, kam ísť. Sadol si na kameň, ktorý bol uprostred malého ostrovčeka trávy a rozhodol sa nechať to na náhodu a šťastie. Netrvalo dlho a počul buchnutie dverí. Po schodoch z Matúšovej veže kráčal muž. Podľa ryšavých vlasov v ňom Markus spoznal kráľa.. Odkašľal si a nabral odvahu osloviť ho:

            „Pane." začal a pokľakol. Kráľ zastal a otočil sa za hlasom, ktorý začul z tieňa. Zbadal ho a rukou pokynul, aby vstal. Keď sa mu lepšie prizrel, spoznal v ňom mládenca, ktorý ho pri súboji nespoznal a tak ho odvážne porazil.

            „Ach, to si ty tulák-bojovník! Prišiel si do služby?" spýtal sa ho kráľ a v priateľskom geste ho potľapkal po ramene.

            „Chystal som sa splniť vaše pokyny, ale vzbudil som vlnu nedôvery." povedal úprimne Markus.

            „Nedôvery? Ten starý somár ťa nechcel pustiť dnu, však?" zasmial sa kráľ typickým dunivým smiechom. Markus rozpačito prikývol. Nechcel ,však aby sa starý strážnik dostal kvôli nemu do problémov.

            „Vieš čo? Trochu ho prekvapíme. Vezmem ťa so sebou do Budína. Potom už nebude mať pochybnosti, či som ťa prijal." povedal to akoby sa nič nedialo. Z jeho dychu bolo cítiť silný závan vína, čo vysvetľovalo jeho nenútené správanie. Markusovi to však vzalo dych. Nebol si istý, či počul správne. Pôjde do Budína. Bol to naozaj alebo si z neho kráľ len strieľal?

            „Čo na mňa hľadíš, ako na ducha? Počul si! Ráno odchádzame!" zavelil a pokračoval v ceste do kuchyne. Bolo mu jedno, že Markus sa díva na smer jeho krokov. Bol predsa vládca Uhorska a nikomu sa nemusel zodpovedať, nikomu, jedine všemohúcemu Bohu. Už sa jej nemohol dočakať. Toho zvonivého smiechu a neodoľatelného pohľadu. Katarína ho už čakala. Opretá o stôl so šibalským úsmevom na perách. Schoval ju v náručí a vôbec mu neprekážalo, že presne nad ich hlavami v priestrannej komnate sedí jeho žena, ktorá pod srdcom nosí ich prvé dieťa. Krehké neviniatko kráľovskej krvi. Možno bol bezcitný, no dal prednosť hrejivému náručiu pred nevinnou a dokonale chladnou tváričkou svojej mladej ženy. 

            Markus chvíľu hľadel na dvere kuchyne, ktoré sa za kráľom práve zavreli, no potom sa ako o preteky s vetrom rozbehol späť do mesta. Musí vyhľadať Agnes. Ak by bola preč opäť celú noc, nemohol by sa s ňou rozlúčiť. A to nedopustí. Musí byť s ňou. Musí ju držať v objatí, musí jej sľúbiť, že sa vráti. Nemal ani tušenia ako dlho sa kráľ zdržiava na svojich cestách. Bola to príležitosť, ktorú musel využiť a zároveň prekážka, ktorá sa mu stavala do cesty v smere za jeho milou.

            Mal šťastie, pretože hneď ako zbehol dole do mesta, zazrel Agnes na ceste smerom k bráne. Prerážal si trasu pomedzi iných ľudí, aby sa k nej dostal. Nebolo to jednoduché, počul štipľavé nadávky, aj reči o tom, ako mladí nemajú žiadnej úcty. Po dlhom prebíjaní sa davom, ju konečne dobehol.

            „Agnes..." vydýchol a snažil sa polapiť dych, ktorý pri behu stratil. Obrátila sa hneď ako počula vyslovenie svojho mena. S úľavou na neho pozrela. V okamihu prekvapenia jej po líci stiekla slza a kým jej ju palcom nezotrel, ani by o nej nevedela. Bol v poriadku, živý a zdravý. Premáhala sa, aby sa mu vo chvíli šťastia nevrhla okolo krku.

            „Prečo nie si hore?" kývla smerom ku skale, na ktorej sa hrad vypínal. Napadlo ju, že sa niečo prihodilo a že je snáď na úteku, no on sa usmieval, aj keď v očiach mal nahromadené obavy.

            „Zajtra ráno odchádzam." povedal a ona hlasno  vzdychla. Čakala čokoľvek len nie jeho skorý odchod. Žeby sa s kráľom rozprával a so všetkým sa mu priznal?

            „Kam...odchádzaš?" zmohla sa na otázku, no aj tak jej hlas neželane preskočil. Obávala sa odpovede. Príliš si zvykla na jeho prítomnosť vo svojej večne osamotenej chalúpke. Uvedomila si smer svojich myšlienok. Naozaj bol jej život vždy osamelý? Veď to tak nikdy necítila. Mala samotu rada, tak prečo by jej malo prekážať, že sa vracia k predošlému životu? V neposlednom rade mu to priala, mal plné právo vrátiť sa k tomu, čo nešťastným činom stratil.

            „Kráľ si želá, aby som s ním šiel do Budína.  Nemôžem odmietnuť." povedal, ale jej sa zazdalo, akoby presviedčal sám seba, že to, čo robí je správne.

            „Do Budína?" spýtala sa pretože neverila vlastným ušiam. Takmer sa rozosmiala nad svojimi unáhlenými závermi. Ale aj Budín je ďaleko. Cesta tam trvá niekoľko dní. Čo ak bude preč týždne, ba čo horšie, celé mesiace?

            „Chcel som sa s tebou rozlúčiť. Byť s tebou aspoň zopár chvíľ." povedal stíšeným hlasom a prstami podvedome prešiel Agnes po líci.

            „Pôjdeme domov. Prichystám ti niečo na cestu." povedala navonok celkom pokojne, ale len ona vedela aké protichodné pocity zmietajú jej krehkou dušou.

            „Ani nevieš ako som si prial počuť tieto slová." povedal a na tvári sa mu objavil spokojný úsmev.