Dotyk ohňa

8.kapitola

Spolu s Júliou kráčali smerom k hradnej bráne. Obe cestou mlčali, aj keď Agnes vedela, že Júlia má na jazyku tisíce otázok. Nakoniec ticho prerušila ona. Zastala a spravila krok tak, aby sa ocitla oproti Júlii: 

„Viem, že to vyzerá nehanebne, ale musíš mi veriť, že všetko je inak. Toho muža som našla v lese...“  Agnes sa snažila o vysvetlenie, ale Júlia ju obišla a kráčala ďalej. 

„Odkedy mužov nachádzaš v lese? Nie sú to hríby.“  zafrflala a neúnavne kráčala do kopca. „Ale nie je to tvoja vina. Otec ťa mal vydať, prv než umrel. Takto si príliš zdivela.“ 

Agnes sa oči rozšírili prekvapením a mihol sa v nich tieň bolesti, keď sa slová dotkli bolestného miesta v jej vnútri. 

„Môj otec za nič nemôže. Bola som ešte dieťa, keď sa pominul.“ hlas mala smutný, celkom jasne si spomínala na toho dobrého muža. 

„Veď aj teraz si len dieťaťom, Agnes. Potrebuješ muža, ktorý by sa o teba staral a chránil ťa, ale mala by si si ho vziať a nie s ním žiť ako divožienka.“  Júline oči odrazu zmäkli, akoby sa v nich objavil kúsok materinskej lásky. Nemala deti, Agnes si vždy myslela, že je príliš sebecká, aby sa delila o všetko vo svojom živote, ale na okamih sa jej zazdalo, akoby deti v jej živote chýbali a teraz sa jej snaží poradiť, tak ako by radila vlastnej dcére.

„Či mi uveríš alebo nie. Ten muž je len mojím pacientom, ktorého skoro zabili vlci a našla som ho v zúboženom stave. Vyliečila som mu rany...“ 

„To je síce pekné, ale ak sa to dozvedia tí dôležití, ponesieš následky, nikoho nebude zaujímať pravda.“ 

„Ach, tá večná nespravodlivosť tohto sveta.“ povzdychla Agnes. Práve prešli prvou bránou, ktorú dal v začiatkoch svojej vlády postaviť kráľ Žigmund a  vytrvalo kráčali ďalej až k Matúšovej veži a palácu. Medzi ženami sa na okamih rozhostilo ticho. Vtedy Agnes prišla na rozum otázka ohľadom hospodárstva, čo sa chcela Júlie spýtať:

„Má tvoj muž na predaj nejaký ovos?“ spýtala sa a na Júlinej tvári sa objavil nechápavý výraz. „Ten muž mal so sebou koňa a musím ho niečím kŕmiť.“ objasnila. 

„Určite sa nejako dohodneme na cene.“ povedala s úsmevom. „A možno ti nebude prekážať zaplatiť viac, aby som bola spokojná a neotvárala ústa pred nesprávnymi ľuďmi.“ prehodila Júliaa  pohľad upierala na mesto, ktoré bolo ticho usadené pod hradom. Agnes si ťažko povzdychla. Nečakala takúto odpoveď. Nie od ženy, ktorá ju poznala odkedy prvý krát zazrela svet. Len sotva badateľne prikývla a pridala do kroku. Aj napriek sviežemu letnému dňu sa jej zazdalo, že vzduch akosi zhustol, tak až mala pocit, že sa nedokáže nadýchnuť. Keď vkročila do priestorov paláca,  líca mala červené a snažila sa tváriť pokojne. Prešla cez priestrannú dvoranu, kde sa na stenách skveli maľované erby a dávali tak návštevníkovi neklamný dôkaz o tom, že hrad je v správe rytiera. Gotické fresky na stenách dotvárali dojem pohostinnosti, ktorú jej okamžite prejavili, aj keď patrila len medzi obyčajný plebs. Onedlho nízkymi dverami vošla drobná postava a Agnes sa ocitla pred usmiatou tvárou Dobrohny Steszewskej.

„Ach, Agnes, tak dlho som ťa nevidela.“ pomalým krokom sa pohla k nej. Bordové šaty s vlečkou si pridŕžala, aby sa jej neplietli pod nohy a druhá ruka jej spočívala na objemnom bruchu. Gaštanové vlasy mala ukryté pod vysokým čepcom.  Čas jej do tváre už primaľoval niekoľko vrások, ale vďaka nadchádzajúcemu pôrodu ďalšieho dieťaťa, žiarila radostným očakávaním.  

„Odpustite, pani moja, ale zdržali ma neodkladné záležitosti.“ odvetila zdvorilo Agnes a sklonila hlavu, prejaviac tak úprimnú ľútosť. 

„Jej Jasnosť sa na teba už pýtala. Mala obavy, že sa do odchodu Veličenstiev už neuvidíte. Onedlho odchádzajú do Pešti.“ oznámila Dobrohna. „Bež vedľa, nechám vás.“ usmiala sa na ňu a šibalsky na ňu žmurkla, akoby nebola žena svojho veku a postavenia. Agnes jej poďakovala a prebehla do priestranných komnát paláca. Kráľovnú našla sedieť pri okne. Zamyslene hľadela von a zlatisté vlasy, nepokryté závojom jej splývali až k pásu, kde vynikali na jemnej látke sýto modrých šiat.

Pred rokom sa ako trinásťročná vydala za staršieho kráľa Žigmunda a teraz pod srdcom nosila jeho prvé dieťa. Tehotenstvo na nej dosiaľ nebolo viditeľné, ale ona úpenlivo dúfala v syna, za ktorého sa mesiace modlila a nádejala sa, že jej prosby budú vyslyšané. 

„Ospravedlňujem sa, Vaše Veličenstvo, ale povinnosti ma nepustili...“ Agnes sa snažila vysvetliť svoju neprítmnosť, ale Barbora zdvihla drobnú rúčku, aby ju umlčala. 

„To je v poriadku, Agnes. Len som mala strach, že už ťa neuvidím. Neviem, kedy sa môj manžel rozhodne vrátiť do Maďarska. Chcela som, aby si ma dnes vypočula, sú isté veci, ktoré ma trápia. O nič iné nežiadam a sľubujem, že tak isto budem potom stáť ja pri tebe, ak budeš potrebovať moju pomoc.“ jej hlas bol utrápený, akoby jej niečo ťažké ležalo na srdci. Nemala sa čomu čudovať, bolo zjavné, že v dievčine začali klíčiť obavy, že sa za krátky čas stane matkou. Zrejme ju vyviedol z miery pohľad na Dobrohnu, ktorá pre svoje rozmery ledva kráčala a neustále sa sťažovala na opuchnuté nohy, ktoré boli predzvesťou blížiaceho sa pôrodu.

„Bude mi cťou vypočuť vás Vaša Jasnosť.“ prešli spolu do rytierskej sály a sadli si na kožušinou vystlané rozšírené parapety na oknách. 

„Agnes, keby si vedela ako ťa mám rada. Nikdy som nemala priateľku. Môj otec ma obklopoval starými ženami, ktoré ma učili ako sa starať o domácnosť, ako rozvíjať umenie, ale nikdy som nepoznala niekoho, len o niečo staršieho, s kým by som si tak rozumela. A tvoje bylinky sú naozaj zázračné. Dokonca,“, Barbora stíšila hlas a nahla sa k Agnes. „aj ten čaj na spánok funguje. Ani kráľ nie je voči nemu odolný.“ zachichotala sa. 

„Vy dávate ten čaj aj kráľovi? Čo ak zistí, že...“ Agnes stíšila hlas a tiež sa nahla blízko ku kráľovnej. 

„Pššt. Nič nezistí. Len niekedy sa potrebujem vyhnúť jeho dôvernostiam. Nie, že by mi jeho priazeň bola nepríjemná, sú však chvíle, kedy som radšej sama.“

Agnes zarazila jej úprimnosť. Vždy si myslela, že si ho vzala, pretože jej na ňom záležalo. 

„Vy kráľa nemilujete?“ nedalo jej nevysloviť tú otázku. Barbora sa zasmiala, ale jej smiech vyznel zúfalo a smutne. 

„Povedz milovala by si niekoho ako on?“ zahľadela sa jej priamo do očí a nedostala žiadnu odpoveď. „No tak, milovala?“ bola neodbytná. 

Agnes odvrátila tvár pred jej naliehavým pohľadom a pozrela sa z okna dole na nádvorie, hľadela na ľudí pobehujúcich pod oknami. Každý si šiel za vlastnou robotou. Premýšľala nad Barborinou otázkou. Milovala by niekoho ako je kráľ? Asi nie. Predstavila si po svojom boku mladého muža. Pousmiala sa pri svojej myšlienke. Obraz muža v jej mysli bol totiž vysoký, usmiaty a zhodou náhod na ňu hľadel orieškovo hnedými očami.