Hneď na druhý deň sa rozlúčili s Terezou a opäť sa vydali na cestu. Najskôr sa pohrával s myšlienkou, že sa vráti a požiada ju o ruku, ale ľúbiť by ju nemohol. Akokoľvek mu rozum tú myšlienku našepkával, srdce to tak necítilo. Takmer netĺklo, žila v ňom len láska k Agnes a Gabrielovi, žiadna iná v ňom nenašla miesto.
Pri púti blízko Váhu minul hrad Strečno a všetky bunky v jeho tele odrazu ožili. Tento kraj mu bol blízky. Vysoké kopce sa týčili po stranách, obrastené hustými lesmi a na lúkach začínali kvitnúť prví zvestovatelia jari. Vedel, že nie je ďaleko od svojho niekdajšieho panstva. Nemohol sa ubrániť volaniu, ktoré ho poháňalo vpred. Ešte aj vietor, ktorý mu strapatil dlhé vlasy mu to našepkával. Pohladil Gabriela po vláskoch, ktoré mali červenkastý nádych a o to viac mu pripomenuli tú, ktorej sa zaviazal sľubom.
„Onedlho budeme doma synček." Pobozkal ho na temeno a plný nádeje sa zadíval na cestu, ktorá sa vinula do diaľky.
Nohy ho niesli samé sa bez toho, aby proti tomu bojoval, sa vydal smerom k Likave.
Chudobný pútnik s kapucňou stiahnutou do čela, ktorému v náručí plakalo osirelé dieťa, nevzbudil zvláštnu pozornosť. Jedine vlna ľútosti, ktorá sa dvíhala v ženách, avšak žiadna k nemu nepodišla bližšie, len sa pozrela späť na svoje ruky, hľadiac si svojej roboty.
Markusa ovládlo zvláštne vzrušenie. Akokoľvek sa snažil zabudnúť, toto miesto bolo stále jeho domovom. Cítil tlkot vlastného srdca, ktoré mu šlo vyskočiť z hrude, keď videl nádvorie, na ktorom sa nespočetne veľakrát cvičil v zbrani, či už s otcom alebo starým rytierom, ktorí získali početné skúsenosti v boji proti Turkom. Na okamih akoby nebol mužom, lež chlapcom, ktorý upieral zvedavé oči do otcovej múdrej tváre a v drobnej ruke sotva udržal ťažký meč.
„Aj ja raz budem bojovať s Turkom, pane?" spýtal sa zvedavo a s ťažkým mečom v ruke sekol do neviditeľného nepriateľa. Stratil však rovnováhu a takmer spadol. Jeho otec sa zasmial a on sa takmer prepadol od hanby. Avšak mocná ruka mu pomohla vstať a postrapatila mu hnedé vlasy vyblednuté od slnka.
„Keď vyrastieš a budeš mocný synak, určite zrazíš mnoho tureckých hláv." usmial sa naňho láskavo.
Markusovi spomienka vybledla pred očami. Otcov úsmev sa stratil a on mal pred očami opäť len spustnuté nádvorie, kde sa nenašiel nik, kto by učil chlapcov narábať so zbaňami. Behali po ňom sliepky a vyzobávali zrno, ktoré im tam pohodili ženy. Všimol si ako z dverí kuchyne vyšla zavalitá kuchárka v ušpinenej zástere a vyliala von vedro zvyškov, nedbajúc na to, že môže zašpiniť nešťastníka, ktorý by práve prechádzal okolo. Zdalo sa mu, že sa nič nezmenilo od jeho odchodu, mužov bolo vidieť pomenej, ženy dávali do poriadku bylinkovú záhradku, ktorá bola zanedbaná po zime a podaktoré postávali v hlúčikoch a krátili si čas klebetami. Kde tu prebehlo dieťa, zamotalo sa do skune mame, alebo sa oháňalo drevenou halúzkou, hrajúc sa na rytiera. Pohľadom spočinul na dome prilepenom k hradbám, kde v detstve s takou obľubou sedával na kolenách kastelánovi Tomášovi a nechával sa rozmaznávať dobrotami, ktoré na stôl kládla Alžbeta. Dúfal, že obaja sa ešte tešia dobrému zdraviu, pretože ak je ne svete niekto, kto môže pochopiť jeho konanie, sú to práve oni. Veril, že ho privítajú s nadšením a Alžbeta sa zaiste ujme Gabriela, tak ako si pod ochranné materinské krídla vzala jeho. Očami prešil po hospodárskych budovách až k obytnej veži a priestorom, ktoré patrili hradnému pánovi. Upútal ho však akýsi pohyb a tak obrátil hlavu späť smerom ku kastelánovmu obydliu. Žena, ktorá stála neďaleko schodov, vedúcich dnu a skláňala sa nad korytom, v ňom prebudila niečo zvláštne. Zdalo sa mu, že tie pohyby pozná. Jej pekne tvarovaná postava zľahka prešla k veľkému košu a vytiahla z neho niekoľko kusov oblečenia. Mala oblečené jednoduché hnedé šaty, stiahnuté špagátom a vlasy jej skrýval čepiec, viac žltý ako biely. Marilo sa mu to, alebo spod čepca vykúkalo niekoľko ryšavých kučier? Bola však príliš ďaleko a jeho unavená myseľ dozaista potrebovala odpočinok. Na zemi bolo predsa veľa žien, ktorým tvár lemovali medené kučery. Chcel sa pobrať ďalej, ešte krátky čas len tak obchádzať hrad a skúmať čo sa za ten čas zmenilo, ale žene kus plátna spadol na zem a keď sa preň zohla, uzrel jej jemný profil. Postavila sa a opäť pokračovala v práci, ale Markusov svet sa v tom okamihu zastavil. Nevnímal živú vravu, ktorá na nádvorí prekvitala, ani to, že Gabriel v jeho náručí sa nepokojne pomrvil, akiste rozrušený silným otcovým stiskom. Počul len tlkot vlastného srdca, ktoré v rýchlosti chcelo vyskočiť z hrude a vzápätí zabúdalo biť. Musel sa zblázniť, jej smrť ho obrala o zdravý rozum a teraz ho oklamal mizerný výplod utrápenej duše. Nemal sem chodiť, na miesto, kde číhajú kruté prízraky jeho minulosti a so škodoradostným úškrnom sa vysmejú jeho utrpeniu. Chcel opustiť krajinu, tak si predsa predsavzal, tak aký čert ho sem viedol?
„Agneeees!" myslel si, že ten výkrik zaznel len v hlbinách jeho žiaľom umierajúceho srdca, ale žena odrazu stuhla a potom sa prudko obrátila. Sukňa sa jej zvlnila okolo nôh a ruka zvierajúca mokrú látku povolila stisk.
Agnes ponárala v teplej vode svoje sčervenalé ruky a na perách jej tíško zneli slová smutnej piesne. Dni sa jej zadli temné a úsmev viac nedokázala predstierať. Keď sa načahovala po ďalší kus oblečenia, skĺzol jej na zem a ona v duchu zakliala. Zohla sa poň a pokračovala v práci. Keď jej vietor do uší priniesol výkrik jej mena, ostala neschopná pohybu. Ten hlas, ktorý jej viac nemalo byť dopriate počuť, hlas, ktorý bol popretkávaný toľkou bolesťou až myslela, že jej pri jeho zvuku pukne srdce. Bol však rovnako drsný a zároveň nekonečne nežný ako v čase, kedy jej do vlasov šepkal slová o nikdy nekončiacej láske. Tie vyznania boli také krásne a chýbali jej tak, až to spôsobovalo bolesť jej doráňanému srdcu.
Prudko sa obrátila, v očakávaní toho, čo uvidí, ale v kútiku duše sa obávala, že to bol len sen, predstava, ktorá sa rozplynula v okamihu, ako začula ten neverici výkrik. Jej sen bol skutočný, z mäsa a kostí, s bolesťou vpísanou v tvári, ktorú spola zakrývala kapucňa.
Ani jeden z nich nebol schopný pohybu. Len tam stáli, Agnes s rukami spustenými pozdĺž tela a Markus s batôžkom, ktorý stískal v náručí. Nevedeli koľko času prešlo, kým sa váhavo pohli k sebe. Opatrne, akoby sa báli, že odrazu žmurknú a obraz pred nimi sa rozplynie do stratena, bez možnosti návratu. Zastali, stačilo, aby jeden z nich zdvihol dlaň a mohol sa dotknúť svojho strateného sna. Oni však stáli a sledovali pocity, ktoré sa im mihali v tvárach. V Markusovej to boli spočiatku pochybnosti, ktoré však vystriedalo všetko to, o čo celé mesiace prosil. Bola tam viera, nádej, vďaka a v neposlednom rade nekonečná láska k žene, ktorú mu smrť tak nemilosrdne vytrhla z rúk. Agnes nebola schopná normálne myslieť. Rozum sa jej zatemnil, ostala len láska k milovaným bytostiam, ktoré sa jej vrátili. Predsa len Boh počúval jej modlitby a zoslal jej z neba zázrak. Jediný , krotý mohol vyliečiť jej srdce. Neváhala už ani chvíľu a priskočila k nemu, zložiac mu z hlavy kapucňu. Obajala ho a v tesnom zajatí tak uväznili drobného človiečika, ktorý sa od prekvapenia zabudol aj rozplakať. Potrebovali cítiť svoju blízkosť, tú jedinečnú prítomnosť, ktorá opäť spojila ich duše a srdcia, ktoré bili ako jedno. Vzájomne bozkami utierali slzy, ktoré im ako horské bystriny stekali po lícach vyplavovali tak útrapy, ktorými za tie mesiace prešli.
Markus vyhľadal jej pery a zavrel oči, hľadajúc odpustenie za svoju bezmocnosť pri jej záchrane. Agnes spolu s tým bozkom vnikla do tela sila žiť, ktorá sa pomaly vytrácala. Nepotrebovali slová. Žiadne by nevyjadrilo ich pocity tak, ako spojenie pier, ktoré bolo prísľubom krásnych dní, ktoré ešte len mali prísť. Bol to symbol nádeje. Porážka všetkého, čo ich rozdelilo. Prísaha, ktorá spievala o tom, že už nikdy nepocítia ako bolí odlúčenie....
A konečne sú spolu :) som zvedavá či sa táto časť dočká viac votes alebo pekného komentára :) :)
YOU ARE READING
Dotyk ohňa
Historical FictionPíše sa rok 1409...Osud mladučkej liečiteľky Agnes a niekdajšieho pána Likavského hradu, Markusa, zvedie dohromady nešťastie. S rastúcou láskou, sa však stupňujú aj problémy a neprajnosť ľudí stredovekého Uhorska je bezodná. Začítajte sa do príbehu...