Dotyk ohňa

32.kapitola

Agnes sa zobudila veľmi skoro. Vstala z postele, aby pripravila niečo na jedenie jej a Markusovi. Otvorila drevené okenice, aby dnu vpustila trochu sviežeho ranného vzduchu  a slnečné lúče, ktoré hladili zem. Telo sa jej zachvelo chladom, pretože svieži vzduch sa poľahky dostal pod plátennú košeľu. Nedbala naň však a pustila sa do prípravy skromných raňajok. Chlieb im zostal ešte spred pár dní. Odkrojila dva krajce a hojne ich poliala medom. Už chcela ísť zobudiť Markusa, keď pocítila akýsi nepokoj vo svojich hlbinách. Sadla si na lavicu, rozhodnutá počkať, kým nepríjemný pocit poľaví. Namiesto úľavy, však pocítila nepatrnú bolesť. Prsty zakvačila do dreva, nie ani tak od bolesti, ale zo strachu o to, čo príde. Bola pri mnohých rodičkách a vedela, v akých bolestiach sa zvíjali. Na čele sa jej sperlil pot a hrča paniky v jej hrdle každým okamihom rástla.

            „Markus?" oslovila ho trasúcim sa hlasom a on sa okamžite zobudil, akoby bol v strehu. Posadil sa, pretrel si unavené oči a zaostril na strnulú Agnes, sediaciu na kraji lavice. Hneď vytušil koľká bije. Vyskočil a poponáhľal sa k nej. Kľakol si pri ňu a roztrasené ruky jej schoval v dlaniach.

            „Agnes, zvládneme to, neboj sa..." jeho hlas sa tiež chvel a sám netušil, koho chcel vlastne upokojiť, či ju alebo seba.

            „Musíš ísť do mesta a niekoho priviesť. Sami to nezvládneme." povedala a prudko sa nadýchla, pretože jej telom prešla prudšia vlna bolesti. Spolu s ňou pocítila tekutinu, ktorá jej stekala po nohách a pod ňou vytvárala drobnú kaluž. Markus to videl a bez rozmýšľania ju vzal na ruky, aby ju uložil do postele.

            „Musíš mi dať niečo pod hlavu! A do kotlíka daj zohriať vodu!" hlas mala čoraz slabší a ustráchanejší, ale aj tak sa nevzadala velenia. Markus nevedel, čo si počať, zatiaľ čo ona mala s podobnými situáciami skúsenosti. Poslúchol jej rady. Pri všetkom čo robil, však stíhal pozorovať aj ju a vždy, keď jej bolesť zkrivila jemnú tvár, zovrelo mu srdce. 

            „Vieš o niekom, kto by ti pomohol?" spýtal sa, keď vyťahoval z truhlice čisté kusy plátna. Agnes však len pokrútila hlavou.

            „Pôrodnou babicou je Ilona a občas pomáha aj Juliana, ale myslím, že pomoc...." nadýchla sa a počkala, kým bolesť pominie, „ že pomôcť odmietnu." vytisla zo seba zúfalo.

            „Niekoho zoženiem. Nenechám ťa len tak sa trápiť." povedal s prísľubom v milujúcich očiach a vybehol z domu. Bežal smerom k mestu. Pýtal sa ľudí na pôrodné babice, a tí mu ochotne ukázali cestu. Zabúchal na Ilonine dvere a odstúpil od nich, aby videl, keď sa čiasi tvár objaví v okne. Ilona vystrčila von prešedivelú hlavu.

            „Znovu nejaká rodiaca?" spýtala sa otrávane, čo prezrádzalo, že v poslednej dobe už pomáhala pri viacerých pôrodoch.

            „Moja žena, pred vyše hodinou dostala bolesti..." povedal zúfalo a pozrel pritom do ženiných nevľúdnych očí.

            „Kto je tvoja žena?" spýtala sa nevrlo. Vráskavé ruky mala preložené cez seba na úzkom parapete a jej tuho stisnuté pery prezrádzali zatrpknutosť starej dievky. Nečudo, že bola takáto. Celý život pomáhala na svet deťom a pritom ona nemala toľko šťastia, aby nejaké z jej lona uzrelo svet.

            „Agnes Bylinkárka..." povedal takmer nečujne, pretože vedel, že tým vyriekol ortieľ, ktorý nechcel. Okenice sa zabuchli a on tam zostal stáť ako socha vytesaná z mramoru. Nemohol však nič robiť, len čo najrýchlejšie utekať späť, aby jej nejako pomohol. Ešte nevedel ako, mal totiž pocit, že sa bojí viac než ona, ale rozhodne ju nemôže nechať zomrieť. Jej smrť by nezniesol, to bolo to jediné s čím by sa nevyrovnal. Keď však otvoril dvere, namiesto beznádejnej scény, ktorú si predstavoval, uvidel starú ženu, ktorá sa skláňala nad Agnes. Začula, že niekto vošiel, pretože sa obrátila, ale podľa pohľadu, ktorý sa uprel mimo dvere, pochopil, že je slepá. Ako môže slepá žena pomôcť jeho žene a dieťaťu?