Dotyk ohňa

20.kapitola

Do postele padla ako podťatá. Keby nebolo Markusa spala by v topánkach. Vyzul jej ich a odložil pod postel, ale ona to už nevnímala. Upadla do ríše snov, ktorú už tak veľmi potrebovala navštíviť. Zobudila sa až na obed a na jej prekvapenie ju prebudila lákavá vôňa. Posadila sa na posteli, rozhliadla sa po dome, ale bol prázdny. Vstala a prešla k ohnisku, nad ktorým sa hompáľal kotlík s kašou voňajúcou po šafrane.  Nebolo ťažké uvariť obilnú kašu, ale aj tak by to od Markusa nebola čakala. V bruchu jej už vyhrávali muzikanti, a tak neodolala a veľkou drevenou lyžicou si nabrala kašu. Ani ju nestihla prehltnúť, keď sa dvere otvorili a dnu vošiel Markus. Zamračil sa, pri pohľade na ňu, vyjedajúcu kašu priamo z kotla. Zachytila jeho pohľad, zatvárila sa rozpačito a pokrčila plecami.

            „Prepáč." zamumlala s plnými ústami, „Musela som predsa vyskúšať či jej niečo nechýba." pokúsila sa o ospravedlnenie svojho správania, ktoré sa asi výrazne líšilo od upravenosti a upätosti žien, ktoré poznal v minulosti. No tieň z jeho tváre zmizol rovnako rýchlo ako sa aj objavil. Nemala sa za čo ospravedlňovať. Bolo to milé a on bol rád, že sa toho vôbec odvážila dotknúť. Predsa, s varením žiadne skúsenosti nemal.  Rýchlo si vzala misku a naložila si poriadnu porciu.

            „A nechýba?" spýtal sa ľahostajne, avšak s vnútornou nádejou, že jeho prácu aspoň ocení.

            „Je znamenitá." povedala, keď si cestou k stolu nabrala z misky ďalšiu lyžicu. Na jazyku vychutnávala aromatickú chuť byliniek. 

            „Som rád, že ti chutí." povedal natešene a sadol si na lavicu oproti nej. Odrazu si spomenul, včera mu sľúbila vysvetlenie. „Ten muž, čo tu včera zaklopal. Nepovedala si mi, že sa tým živíš." jeho tón bol vážny a preto bolo pre neho prekvapením, keď odpoveďou mu bol zvonivý smiech.

            „A čím by som sa inak živila?" spýtala sa ho so smiechom, „V cechoch ženy nechcú, nemôžem sa ničomu priučiť a najstaršie remeslo, to nie, na to mám priveľa rozumu." pokrčila plecami a vyslovila to  spontánne, vôbec nie nafúkane, ako by si to niekto mohol vyložiť. Bol to fakt, mala rozum, aj keď muži s radosťou ženám odopierali možnosť rozmýšľať.

            „Neviem." pokrčil plecami, „Myslel som, jednoducho... Agnes nezdá sa ti to príliš nebezpečné?" slová z neho ťažko liezli a poslednú vetu vychŕlil zo seba takou rýchlosťou, že ju sotva zachytila. Prešiel okamih, kým pochopila ako to myslí a potom záporne pokrútila hlavou.

            „Nie je na tom nič zlé, ani nebezpečné. Je to moja práca. Žijem preto, aby som pomáhala ľuďom, aby mohli žiť aj oni. Tí povolaní im nepomôžu. Sú učení, ale zároveň obmedzovaní tými, čo im rozkazujú. Obuvník, ktorý tu včera bol, má päť detí a o šieste by prišiel, keby namiesto mňa zavolal lekára. Rozumieš mi?" upierala na neho pohľad zelených očí, v ktorých sa črtali jemné bronzové škvrnky, ktoré si doposiaľ nevšimol.

            „Rozumiem. Veď sám ti vďačím za život. Iba sa o teba bojím. Každý si zavolá radšej teba ako lekára a oni prichádzajú o príjmy. Stačí jedna sťažnosť a ..." nestihol dokončiť,  pretože mu stisla dlaň a povedala:

            „Netráp sa tým. Robím to už roky. Musela som sa pretĺkať životom celkom sama. Prišla som o rodičov a nezostal mi nikto, kto by mi vysvetlil ako funguje svet. Zisťovala som to sama. Odmietla som sa poddať. Keby som sa nič nenaučila, dávno by som umrela od hladu." usmiala sa a vstala od stola. Rozhovor považovala za uzavretý.

            „Dnes sa ešte pôjdem pozrieť na Máriu. Sľúbila som to jej mužovi." obzrela sa ponad plece. Ešte stále sedel za stolom. Bradu mal podopretú rukou a zdalo sa, že rozmýšľa. Po chvíli sa ozval: