Dotyk ohňa

47.kapitola

Striaslo ju zimou. Otvorila oči a so zívnutím sa posadila, trúc si dlaňami uzimené ramená. Ohnisko bolo vyhasnuté a chlad, ktorý sa zakrádal pod plášť nebol ani trochu príjemný. Vstala z vlhkej zeme a zistila, že každý kúsok látky na svojom tele má nasiaknutý vlhkosťou pôdy. Pomalým krokom sa začala prechádzať po tábore, v snahe oklamať zimu. Všade vládlo ticho, cigáni ešte spali, jeden vedľa druhého sa zahrievali teplom vlastných tiel v dlhom rade.Hodila po nich krátky pohľad a zamierila do lesa. Potrebovala sa nadýchať prírody plnými dúškami. Len čo jej pod nohami zapraskali halúzky a suché lístie hrajúce všakovakými odtieňmi ohňa, stratila sa v zajatí času. Zavrela oči, prstami sa pridržiavala kmeňov stromov a ich kôra ju drsne hladila na bruškách prstov. Započúvala sa do šumu lesa a šibalskej hry vetra, ktorý sa zapletal do korún stromov a postupne ich oberal o ich bohatý šat.

Do šelestu vetra sa vkradol tichý šuchot. Otvorila oči, neotočila sa však a v pomalom tempe kládla nohy pred seba a vnárala sa čoraz hlbšie do lesných hlbín.

„Nestratíš sa?" ozval sa jemný hlások za jej chrbtom. Razom sa obrátila. Neďaleko od nej stálo dievčatko, drobné nie staršie ako štyri roky. Pozeralo na ňu obrovskými hnedými očami a dlhé havranie vlásky jej v dvoch vrkočoch siahali takmer po zem.

„Prečo nie si s ostatnými? Mohla by si sa stratiť a to by bolo veľmi nebezpečné." otázke dievčatka nevenovala pozornosť. Podišla k nej a kľakla si do suchého lístia, ruky položila dievčinke na útle pliecka.

„Keď oni ešte spia." povedalo nešťastne rukou mávlo rukou v geste typickom pre dospelého človeka a nie pre maličkú vílu.

„Ale tvoja maminka by sa určite zbláznila od strachu, keby ťa nenašla pri sebe." snažila sa ju presvedčiť Agnes. Vstala podala dievčatku ruku a to sa okamžite chytilo jej ukazováka.

„Ale kdeže, ona sa nezaujíma o to, kde som." odvetilo ľahostajne. To čo ono bralo ako samozrejmosť, Agnes vyviedlo z miery. Nerozumela, prečo vlastná matka nejaví záujem o také rozkošné stvorenie.

„Ako sa voláš?" spýtala sa v snahe dostať sa k tomu, aby povedala aj mamine meno. Vykročili spolu po lesnej cestičke, kľučkovali pomedzi pne a spadnuté stromy a podliezali prekážky, ktoré im bránili v trase prechádzky.

„Jasmin." pri vyslovení svojho mena spravila ladnú piruetu. Nenadarmo sa vravelo, že Cigáni mali horúcu krv a nadanie precítiť hudbu a pohyby.

„A ako sa volá tvoja mamička, Jasmin?" spýtala sa Agnes. Zvedavosť ju jednoducho nepustila. Dievčinka sa však pustila do spevu a odbiehala od Agnes. Zdalo sa, že zámerne nechce povedať matkino meno a ona na ňu netlačila.

Ani si neuvedomila, že cestička sa kľukatí okolo neveľkej skaly a vedie nazad do tábora. Len čo sa vynorili z krovia, cestu im zastala nevysoká postava. Jasmin sa podvedome chytila Agnesinej sukne. Vybavila si na jej mieste Gabriela a tak ju pohladila po hlávke, pričom si neuvedmila, že ju pritíska k sebe v snahe ochrany. Naplno si uvedomovala, že ju celkom zaplavil materinský cit.

„Kde si bola?" vyštekla Zajra smerom k Jasmin a natiahla k nej ruku, na čo dieťa zareagovalo tým, že sa ešte tuhšie pritislo k Agnesinej sukni.

„ V lese." pošepkalo tak ticho, že aj motýlie krídla by vyčarili hlasnejší zvuk. Z nevinného hlásku bolo cítiť strach a zároveň smútok.

„Vieš čo som ti povedala." Prísny Zajrin hlas až tak rezal. Agnes mala chuť zasiahnuť, ale nakoniec mlčala a nešťastne sa dívala za dievčatkom, ktoré s plačom odbehlo preč a stratilo sa medzi vozmi. Zajra sa tiež obrátila na odchod, bez toho aby jej venovala čo i len jediné slovíčko.Agnes však nemohla uveriť tomu, že Zajra, ktorá je veľmi mladučká, už bola matkou. Prečo neľúbila svoje dieťa, ktoré bolo tak nádherné a potrebovalo všetku jej lásku? Zajra však svojim postojom nepochybne zastierala tajomstvá, ktoré si prísne strážila za nepreniknuteľnou hradbou vlastnej duše.