Dotyk ohňa

28.kapitola

Markus hnal koňa vpred a za sebou nechával pokojnú siluetu doposiaľ spiaceho Budína. On však vyskočil z postele ešte pred svitaním a s rýchlosťou dravca prišiel k stajniam. Paholka našiel v činnosti. Dával koňom čerstvý ovos a do napájadiel nalieval ľadovú vodu. Čudoval sa zvláštnej prosbe, osedlať koňa v túto hodinu, ale želaniu neznámeho pána ochotne vyhovel. Markus nemohol dlhšie ostať v paláci. Potreboval sa nadýchať sviežeho zimného vzduchu, ktorý bol najmrazivejší práve na svitaní. Potreboval schladiť hnev, ktorý rástol každým dňom, čo zostávali v Budíne. Ale vedel, že viniť z niečoho kráľa, je zbytočné. Hrozba vojny bola na spadnutie.. Musel čeliť rôznym rokovaniam, aby z problému vyšiel s čo najmenšou ujmou. Markus bol však pevne rozhodnutý, že ak sa nevrátia do konca zimy, pôjde domov sám. Či už s kráľom alebo bez neho. A nech si o ňom každý šepká, že je zradcom koruny. Bude vedieť pravdu. Žiadny zradca, je len obyčajný muž, ktorý sa nevie dočkať svojej vyvolenej. Ten kto niekedy miloval, pochopí, ten kto nie, tomu je zbytočné čokoľvek vysvetlovať.

            Prikrčil sa tesne ku konskému chrbtu, prstami pevnejšie zovrel opraty a zachytil ich spolu s hustou hrivou tmavohnedého koňa. Bodol ho do slabín a kôň sa v šialenom tempe hnal z kopca do údolia. Kopytá sa mu zabárali do vrstvy snehu, ktorou bol pokrytý svet a vytváral tak dokonalú ilúziu snehového kráľovstva, ktoré bolo v plnej moci Ľadu a Zimy. Na stromoch sa trblietala srieň a svojimi odleskami obohacovala svet miesto slnka, ktorému sa nechcelo výjsť spoza hrubej periny sivých mrakov. Bolo však skoré ráno a v priebehu dňa sa možno predsa zľutuje a obdarí krajinu chatrným teplom svojich zubatých lúčov. Aj jazero ku ktorému prišli, bolo pokryté hrubou vrstvou ľadu a jeho hladina bola sťa zrkadlo, ktoré dovolilo stromom, aby sa celý deň kochali svojím bielym zjavom v jeho odraze.

            Markus zosadol z koňa a viedol ho bližšie k jazeru. Zastal na hranici medzi ľadom a zasneženou zemou a len tak sa díval do diaľky. Krajina bola očarujúca, to musel uznať, ale bol presvedčený, že zima strávená v chalúpke pri Trenčíne by mala oveľa viac krásy a čara, ako to že sa výhľadom kochal sám. Dlho len tak pozoroval zimný život pri jazere, až keď cítil zimu, ktorá sa mu zakrádala do kostí, rozhodol sa, že je správny čas, aby sa vrátil.Späť nechal koňa ísť miernejším tempom. Odsedlal si ho sám a vrátil ho do stajne. Na dnes mu nepripadala žiadna služba ani povinnosti a on mal pocit, že sa z tej nečinnosti zblázni. Vošiel do kasarní, kde spával spolu s ostatnými vojakmi a utrápene si sadol na úzke lôžko s tvrdým slamníkom.Pohľad mu padol na kúsok uhlia, ktoré sa povaľovalo na zemi, spolu s množstvom inej špiny a prachu.Neváhal a vzal ho do ruky, nevedel si vysvetliť pohnútky, ktoré ho viedli k tomu, čo sa chystal urobiť. Na stenu z tvrdého neotesaného kamenia spravil prvý ťah uhlom. Jemne naznačil líniu jej nosa a pier, mierne dopredu vystrčenú vzdorovitú bradu a pod pôvabné obočie, načrtol oči s hustými mihalnicami. Dlhé vlny nespútaných vlasov jej nakreslil ako kontúru tváre a na samom spodu sa nežné vlny menili na ohnivé plamene. Sám bol zmätený tým, čo práve vykonal. Nikdy nekreslil, on a umenie boli odvekí nepriatelia žijúci v nikdy nemiznúcej rivalite a predsa láska z neho spravila blázna s dušou umelca. Alebo umelca s dušou blázna? Ktohovie. Dôležité však bolo, že by si nebol myslel, že muž môže byť schopný takto milovať a dokázal by vnímať ženu, ako niečo plnohodnotné a nádherné. On bol však dôkazom toho, že akokoľvek doba nepriala ženám, on dokázal oceniť hodnotu tej, ktorá sa mu usadila vo všetkých kútoch pre ňu bijúceho srdca... 

***

Koncom januára už Agnes svoje tajomstvo udržať nedokázala. Pri každom prechode mestom znášala pohľady plné odporu a neraz si vypočula slová, ktoré ju hlboko ranili. Markus sa nevracal. Sľúbil predsa, že príde po Narodení Pána, tak prečo ešte nebol s ňou? Hľadala rôzne príčiny, ktoré by vysvetľovali jeho zdržanie, ale malou časťou duše sa obávala toho, že už pokojne môže sedieť doma, na svojom panstve, s ľuďmi, ktorých poznal od detstva. A ani sa nenazdala ako, prvý mesiac roka sa prehupol do druhého. Dieťatko v jej vnútri sa hýbalo a otáčalo, akoby sa aj naň preniesol nepokoj jeho matky. Cítilo každú jej slzu, každú bolesť, ktorú nosila v srdci, každú obavu, ktorá sa zrodila v jej mysli. 

            Keď už neobsedela doma, rozhodla sa, že zájde do mesta. Bol deň trhu, možno sa poteší nejakou drobnosťou, alebo len oklame samotu, tým, že pôjde medzi ľudí. Na trhu sa ich však na jej prekvapenie veľa nehemžilo. Obloha bola takmer biela, každou chvíľou sa z nej na zem začnú sadať chumáče snehu a ľudia radšej zostanú doma vo svojom pohodlí, akoby sa mali vzdialiť od teplého krbu. Prezerala si tovar, ktorý obchodníci rozložili na nahrubo pozbíjané dosky, alebo len tak na zem. Tí bohatší a váženejší mali vlastný stánok, nad ktorým bola hrubá celta, chrániaca predajcov pred neduhami počasia. Občas chytila do rúk nejaký predmet, drobnú vecičku, ktorú si nikdy nemohla kúpiť, pretože jej pripadala zbytočná. Teraz  neváhala a v jednom stánku chytila do rúk medené náušnice s drobnými sklenými korálikmi nebovomodrej farby. Rozhodla sa, že si ich dá na sobáš.

            „Vybrala si krásna pani?" spýtal sa s úsmevom fúzkatý obchodník, ktorého objemné brucho prezrádzalo život v blahobyte a pohodlí a žmurkol na ňu vo fičúrskom geste. Zjavne ho roky skúseností naučili, ako sa správať k zákazníkovi.

            „Rada by som si kúpila tieto náušnice."  odvetila placho Agnes, nezvyknutá na kupovanie podobných vecí.

            „Ale pravdaže. Zabalím, predám. Aj keď k vašim očiam by svedčala táto zelená." povedal a ukázal na iné náušnice, ktoré viseli na háčiku. Agnes sa len zdvorilo usmiala, rozhodnutá kúpiť si tie modré.

            „Tieto sa mi však páčia."  povedala a na pult položila mincu. Mohla by za ňu kúpiť jedlo, ale verila, že neobanuje. Aspoň jeden deň v živote sa chce cítiť krásna. Obchodník poďakoval a do rúk jej vtisol malé plátenné vrecúško. Rozlúčila sa s ním a kráčala ďalej. Popod nohy jej prebehli deti.  Vyhla sa im s miernou nešikovnosťou, ktorú mala na svedomí jej zväčšujúca sa postava, ale pousmiala sa pri pohľade na ne. Boli tak bezstarostné a vyzerali šťastné, aj keď ich odev napovedal, že pomery doma nie sú práve svetlé. Odrazu sa pred jej očami dieťa pošmyklo a padalo dozadu, neudržalo rovnováhu a hlavou sa udrelo o kamenný múrik. Neváhala a rozbehla s k nemu. Deti sa za ňu vyplašene postavili, ich smiech razom utíchol. Agnes si pohotovo kľakla na zem a vzala do rúk detské telíčko, ktoré nebolo pri vedomí. Prezrela jeho hlávku a zistila, že z nej tryští krv. Rana na hlave bola veľká, bolo potrebné aby ju zašila, inak dieťa stratí priveľa krvi.

            „Máte tu mamu?" otočila sa s otázkou na dieťa, ktoré sa jej javilo najstaršie. Prikývlo, očami zablúdilo smerom k trhu a vystrelo chudú rúčku, ukazujúc na mladú ženu s dieťaťom na rukách. „Bež po ňu!" prikázala chlapcovi a ten sa rozbehol za mamou. Poťahal ju za ufúľanú sukňu a ukázal smerom k zranenému bratovi. Žena so strachom v očiach pribehla k svojmu  synovi. Z očí jej vypadli slzy, ale v okamihu, keď zbadala Agnes, vytryskli jej z nich blesky.

            „Čo si spravila s mojim synom? Veď sa nehýbe..." povedala a jej hlas bol pretkaný zlosťou a odsúdením.

            „Váš syn spadol. Ranu mu treba zašiť. Odnesieme ho niekam do tepla, aby som ho ošetrila." vravela svoje, snažila sa prepočuť nenávisť v ženinom hlase. Vedela, že nie každý ju má v láske a jej liečenie uznáva, ale s takýmto obvinením sa ešte nestretla.

            „Môjho syna ošetrí lekár. Nepotrebujem pomoc bosorky. Čie dieťa to vlastne nosíš? Diablove?" chrstla jej do tváre a div, že ju neopľula. Dieťa, ktoré držala v náručí, podala najstaršiemu synovi a krvácajúceho chlapca sama vzala do náručia. Hrdo vykročila po ulici, nechala Agnes kľačať na zemi. Mokrý sneh jej presakoval cez šaty, ale ona bola tak otrasená, že sa nevládala ani postaviť.Bolo to čoraz horšie, obávala sa, že do pôrodu sa v meste nebude môcť ukázať, pretože jej stav vzbudzuje rôzne nezmyselné predstavy v hlavách mešťanov. Otrasená sa pobrala domov a tam sa nemohla ubrániť bezmocnému plaču. Ona, ktorá zachraňovala životy ľudí, liečila mnohokrát bez požadovania peňazí, bola teraz nazvaná bosorkou a jej dieťa bolo označené za diablove. A pritom jeho otec mal až pridobré srdce. Nežné a milujúce.

            O niekoľko dní sa k nej dostali reči, že chlapec, ktorý spadol vtedy pred jej očami, je už na onom svete. Doktor odmietol prísť, pretože nemali čím zaplatiť. Nechali ho vykrvácať, nikto mu nepomohol. Tí, čo boli predurčení, aby liečili, mali to srdce odmietnuť zachranu malého dieťaťa. A odvtedy neprešlo veľa času, čo pri ceste na hrad začula iné reči. Zranenému chlapcovi vraj niekto pobosoroval a vzal dušu, preto sa viac neprebral. Striaslo ju. Kapucňu mala stiahnutú hlboko do tváre a pod hrubým plášťom ako relikviu chránila to vzácne vo svojom vnútri. Premkol ju strach. Bosorkou totiž nebol nik iný, ako ona.