Dotyk ohňa

52.kapitola

Markus sa nedal zastaviť žiadnym presviedčaním. Krátko po Novom roku poďakoval za pohostinnosť Jánovi a jeho rodine, zabalil Gabriela do mnohých vrstiev teplej látky a vydal sa na cestu. Len čo prešiel mestskou bránou, zdalo sa mu, že pocítil úľavu. Kráčal vytrvalo, boriac sa v snehu a dieťa si pevne pritískal k hrudi, ktorá ho zalievala ľudským teplom. Gabriel bol spokojný, prespal celé predpoludnie a zobudili ho až muzikanti, ktorí hrali na husličky v jeho hladnom brušku. Našťastie bol na dohľad neudržiavaný hostinec, kde lacno dostal teplé mlieko a pomocou handričky nakŕmil svojho syna.

Stratil sa v kolobehu dní. Všetky boli nekonečné a zlievali sa do jedného. On sa hnal vpred, nedbajúc na vlastné vysilenie. Mieril na sever k hraniciam s Poľskom, v ktorom ako dúfal obaja nájdu svoj nový domov.

Cestu mu však sťažilo husté sneženie, ktoré ich hrubé oblečenie zmáčalo do nitky. Gabrielovi omodreli ústočká a namiesto živého mrnčania len tíško chrapčal. Markus vedel, že je zle. Preklínal sa za to, že neposlúchol a nepočkal do jari. Teraz však už bolo márne plakať nad rozliatym mliekom. Musel nájsť najbližšiu dedinu, kde by ich prichýlili a najmä potreboval šikovné ruky, ktoré budú vedieť, čo robiť s chorým dieťaťom. Dal posledné sily do toho, aby dobehol k prvému domcu na začiatku dediny. Zabúchal na dvere a po chvíli mu otvoril starý muž. Povedal mu, čo je vo veci a ten ho zaviedol k malému, na jednu stranu naklonenému domu, ktorému hrozil blízky pád. Vo dverách sa objavila hlava mladej ženy, ktorá ich privítala prekvapeným pohľadom.

„Môj syn je chorý, pomôžte mu prosím vás? Ak bude treba, zaplatím." vychŕlil zo seba Markus nástojčivo.

„Nestojte už v tej zime. Poďte!" otvorila dvere dokorán a pohybom ruky ich pozvala dnu. Zahasprovala ich za nimi a podišla k Markusovi, ktorému vzala z náručia uzimené dieťa. Prešla s ním k posteli a začala ho vyzliekať z kusov vlhkej látky.

„Vyzlečte si mokré veci a dajte ich vysušiť pri oheň. A z kotlíka si naberte polievku. Ešte je teplá." prehodila smerom k nemu. Markus ju poslúchol a zhodil zo seba plášť a potom aj tuniku. Zostal len v ľahkej košeli. Cítil rozpaky, že by len tak mal využívať poživeň mladej ženy, ale žalúdok mu už skrúcalo od hladu. Nabral si do misky hustú polievku a zjedol ju, kým žena nahrievala nad ohňom čisté plátno a potom do neho zabalila Gabriela. Uvarila silný odvar zo šalvie a plný pohár postavila pred neho.

„Vypite to. Aby ste ešte aj vy neochoreli." povedala ustarostene a pozrela na neho spod sklopených mihálnic.

„Ďakujem..." dojala ho jej starostlivosť. Pohliadol na ňu. Bola len o niečo mladšia od neho, tvár mala peknú, lemovanú svetlými vlasmi, ktoré mala spletené do dvoch hrubých vrkočov. Znervóznela pod jeho pohľadom, a tak išla pozrieť dieťatko, ktoré medzitým zaspalo. Jemne ho zobudila a pokúšala sa dostať doň aspoň trochu liečivého odvaru. Chlapček pil poslušne a ona vedela, že čoskoro vyzdravie. Prebalila ho a uložila na spánok. Vzala špinavú plienku a vyložila ju pri dvere s tým, že na druhý deň vyperie čo treba. Prešla k stolu a sadla si zaň, nenápadne pozorujúc mladého muža, ktorý si ju podľa všetkého nevšímal. Rozhodla sa, že ticho preruší prvá.

„Kde má matku?" pri zvuku jej jemného hlasu sa trhol. Zdalo sa, že ho vytiahla z hlbokých myšlienok.

„Zomrela." odvetil prosto s úmyslom viac to nerozvíjať. Ženu však jeho nezhovorčivosť neodradila.

„Môj manžel zomrel vlani na jar."

„To je mi ľúto." povedal Markus sucho. Odrazu si uvedomil aká vďaka ho k nej viaže a vynadal si do hlupákov, že sa jej odvďačuje tým, že na ňu pri rozhovore ani nepozrie.