Dotyk ohňa

36.kapitola

Dopadla na studenú dlážku a ramenom narazila do vlhkej steny, keď ju strážnik neľútostne vhodil do tmavej cely. Nízke dvere sa dunivo zavreli a ona osamela v nepreniknuteľnej temnote. Pátrala uslzenými očami vôkol seba, v snahe privyknúť svoje oči na tmu. Postavila sa, pridržiavajúc sa prstami steny, postavenej z neotesaného kamenia, ktorá bola vlhká od vody, ktorá do väznice stekala zo stoky. Prešla k dverám a párkrát nimi bezmocne trhla v zúfalom geste úniku.  Cez drobné mrežové okienko v nich, videla robustné telo strážcu, ležiace na lavici, ktorého zobudil hlasný lomoz  a hrozivo sa postavil. Zo stola vzal podnos so sviečkou a vykročil smerom k nej. Odskočila od dverí a rýchlo sa utiahla do najvzdialenejšieho kúta kobky. Muž však nepovedal ani slovo, len zasvietil sviečkou dnu a obdaril ju prepaľujúcim pohľadom vraha. Na to odišiel a vrátil sa k svojej činnosti.

            Agnes sa zviezla po stene do sedu a rukami si objala doudierané kolená.  Pocítila závan chladu, ktorý sa plazil po zemi ako prízrak a svojim dychom mrazil bosé chodidlá a slabé ruky. Jej oči si konečne privykli na tmu a vedela jasne rozoznať všetko v miestnosti. Sedela obďaleč stebiel slamy, ktoré boli rozhádzané pri stene a nepochybne slúžili ako lôžko. Tá špinavá slama, z ktorej sa šíril nepríjemný zápach, však mohla byť len úbohou paródiou postele. Šťastím však bolo, že ju nespútali v okovách. Tie ktoré trčali z protiľahlej steny, boli totiž desivé a na zjave im nepridávali ani kropaje krvi, ktoré zaschnuté zdobili masívne železo. Radšej zavrela oči, aby na ne nemusela hľadieť. Oprela sa o múr a hlavou jej behali myšlienky. Čo sa s ňou stane? Markus vravel, že ju zachráni, ale boli to len slová, ktorých význam umrie skôr než zistí, kde ju väznia. Nemal totiž žiadnu šancu preniknúť do podzemia domu kata, v ktorom sa nachádzala. Zabili by ho skôr, ako by stihol čokoľvek podniknúť na jej záchranu. Je teda odsúdená na mučivú neistotu a strach, z ktorého nepochybne zošalie skôr ako jej zdelia rozsudok. Nikdy sa nezamýšľala nad tým, kto prvý vyslovil, že je bosorka. Autorstvo by skôr pripísala niekomu z vyšších kruhov, niekomu, kto potreboval, aby zmizla. Na konkrétne meno neprišla. Ľudia neboli schopní takého obvinenia. Jedine ak by im tento názor vnucoval, niekto, koho považovali za rozumného. O bosoráctve toho nevedela veľa. Počula  z rečí obchodníkov o ženách z iných miest, ktoré boli označené ako bosorky. Tieto ženy však nebývali väznené. Museli sa kajať a následne navždy opustiť brány mesta, pričom pri návrate späť by boli vyvlečené pred bránu a upálené. Ale pri všetkom zdravom rozume sa nikdy späť nevracali. Prečo aj ju prosto nevyhnali? Nerozumela tomu.

            Dvere sa s hrmotom otvorili a dnu nazrel strážnik. Položil na zem misku, z ktorej pri prudkom položení vyprsklo trochu riedkej polievky a vedľa hodil kúsok chleba.

            „Jedz!" zavelil a chystal sa na odchod, keď k nemu Agnes zdvihla tvár a on si všimol jej krásne prenikavé oči. Privrel dvere a krokom šelmy sa pohol k nej. Agnes sa tuhšie pritisla k stene, akoby jej mohla poskytnúť ochranu, ktorú potrebovala.  Odvrátila od neho tvár, ale on ju obrátil k sebe v surovom geste  špinavých rúk.

            „No tak, pokoj, len si ťa chcem lepšie obzrieť." povedal a kruto sa rozrehotal. Prešiel jej palcom po líci a s vyslovenou nehou jej pohladil strapaté vlasy. Chytil medzi prsty niekoľko prameňov jej vlasov a pri pohľade na žiarivo medenú sa zlovestne uškrnul.  Vzal jej zápästie do železného stisku svojej dlane a vytiahol ju na nohy. Od strachu skoro omdlela, ale uvedomila si, že tým by si vôbec nepomohla. Zdalo sa jej, že je lapená v pasci, z ktorej niet úniku, ale vtom k nej zdiaľky dolahli zvuky náhlivých krokov.

            „Arpád? Si tu?" škrekľavý ženský hlas sa rozľahol ponurými priestormi. Arpád ju pustil a pobral sa k dverám. „Tu som, žena." odvetil nevrlo, zatiaľ čo zamykal dvere Agnesinho väzenia. Agnes si uľahčene vydýchla. Ďakovala Arpádovej žene za záchranu. Nebyť tohto rýchleho zásahu, bohvie, čo by s ňou v tejto chvíli bolo. Ľahla si na zem a skrútila sa do čo najtesnejšieho klbka, aby si vytvorila teplo svojím telom. Hľadela na úzku škáru, pre ktorú by bola česť, nazvať ju oknom. Dnu prenikali posledné lúče slnka, ktoré pomaly zapadalo. Zavrela oči a spod privretých viečok vypadli slzy, ktoré zmáčali jej tmavé mihalnice. Desila sa chvíle, kedy sa vonku celkom zotmie a ona neuvidí vôbec nič. Zmorená uplynulým dňom však pomerne rýchlo upadla do spánku, ktorý bol poznačený nepokojom. Prehadzovala sa zo strany na stranu, vzlykala a mykala hlavou v snahe vyhnať zo sna ničivé plamene.