Dotyk ohňa

40.kapitola

Markus bol celé dni ako vo vytržení. Nevedel kam odvliekli jeho ženu a s bábätkom na krku sa obával pátrať po nej. Cítil sa bezradný v dôsledku neistoty, čo bude s Agnesiným životom a životom ich syna, ktorý srdcervúco nariekal a dožadoval sa jej návratu. Iste bol aj hladný, pretože už celý deň nič nejedol, keďže mu krátko po maminom odchode dal posledné mlieko, ktoré v dome bolo. Už nemohol dlhšie odkladať cestu do mesta. Zavinul Gabriela do hnedej zavinovačky, aby pútal čo najmenej pozornosti. Z truhlice vybral mešec, ktorý bol plný mincí, sporených od jesene. Nebolo ich veľa, ale dúfal, že mu poslúžia na získanie užitočných informácií. Zdvihol synčeka z kolísky a tuho si ho pritisol k hrudi, rozhodnutý chrániť ho ako anjel strážny svojho zverenca.

Po príchode do mesta sa pokúšal nájsť nejaký obchod, kde by požiadal o trochu mlieka pre dieťa bez matky. Avšak prv než stihol vojsť do jedného z množstva malých predajní, patriacich zámožným mešťanom, ktosi ho zachytil za rukáv. Obrátil sa, zamotajúc Gabriela do záhybov plášťa a jeho pohľad sa skrížil s pohľadom muža, ktorého pri Agnesinom zatknutí udrel. V prvej chvíli si myslel, že ho čaká trest za hanebné správanie, ale pohľad mužových očí bol zarmútene prívetivý.

„Mal by si ísť za ňou." povedal skrúšene. Markus na ňom videl stopy ľútosti a smútku.

„Smiem?" vyhŕkol nedočkavo a muž ho len vzal pod pazuchu a viedol bočnými ulicami mesta ku katovmu domu. Keď prechádzali okolo námestia, ruch a vzrušenie davu ich prinútilo zastaviť. Pohliadli k hlúčiku ľudí, medzi ktorými ako stĺp vyčnieval vysoký muž s listinou v rukách. Niečo čítal a oni podišli bližšie, aby zistili, čo bolo dôvodom spokojnosti v tvárach ľudí.

"„.....a preto bude odsúdená na trest upálením. Ak je nevinná, Boh začuje jej krik a duša tejto ženy bude zachránená. Ak jest vinná, ako sa sama za pomoci kata priznala, jej telo zhorí v ohni a dušu pohltia plamene pekelné. Rozsudok bude vykonaný zajtra na úsvite za južnou mestskou bránou." muž dočítal a šiel si svojou cestou. Dav sa tiež rozpŕchol, vzrušene si šepkajúc o krutom divadle , ktoré sa malo odohrať.

„Mučili ju..." skonštatoval Markus zhrozene a pohľad plný bolesti upieral na vyľudňujúce sa námestie.

„Poď ,chlapče, musíme sa poponáhľať." ťahal ho Ján. Na čele sa mu vyhĺbila vráska znepokojenia. Rozsudok má byť vykonaný a on nevedel o tom, že by prebehol súd. Naozaj vládla v tomto meste Nespravodlivosť a svoju sestru vyhnala za mestské brány? Odsúdiť človeka, bez toho, aby boli vypočutí nestranní svedkovia, bolo neslíchané. A nedopriať možnosť obhájiť sa, bola do neba volajúca neprávosť. Ján veľmi dobre vedel, že mučený človek sa prizná ku všetkému, len aby s tým prestali. Bál sa aj pomyslieť, čo porobili s Agnes.

Markus rýchlym krokom nasledoval Jána a Gabriel schovaný pod plášťom začal byť nepokojný. Zamrnkanie bolo predzvesťou neutíšiteľného plaču. Ján na neho prekvapene pozrel. Doteraz si nevšimol dieťa a musel pripustiť, že mu hlavou vírili iné starosti a na existenciu Agnesinho bábätka celkom zabudol. Markus si jeho pohľad vysvetlil ako prejav nevôle.

„Nemal som ho s kým nechať." vysvetlil a odpoveďou mu bol chápavý úsmev..

„Nie je hladný?" spýtal sa, pristúpiac bližšie k nim. Zadíval sa Gabrielovi do tváričky a prstom mu pohladil bledé líčka. Markus sa zahanbil a do líc mu pravdepodobne vystúpila červeň, pretože Ján postrehol jeho rozpaky.

„Mám dcéru, ktorá má malé dieťa. Pôjdeme najskôr k nej a potom čo najrýchlejšie ku katovi." povedal a viedol ho uličkami až k nízkemu domu, z ktorého bolo cez otvorené okná počuť veselé štebotanie detí. Ján zabúchal na dvere a tie sa v okamihu otvorili. Na prahu stála mladá žena s dieťaťom v náručí. Usmiala sa, ale keď zazrela neznámeho muža, jej výraz sa zmenil. Pozrela na otca a spýtala sa: