Dotyk ohňa

11. kapitola

„Idem ku kráľovnej.“ dvere zavŕzgali, keď odchádzala, čím prebudila Markusa a ten spýtavo nadvihol hlavu z vankúša. Hneď ako tie slová vyslovila, strhol zo seba kožušinu a okamžite sa postavil na nohy.

            „Samú ťa nepustím!“ povedal rozhodne a na priliehavé kožené nohavice si začal naťahovať čižmy. Neudržal rovnováhu, zapotácal sa a takmer spadol, keby sa nezachytil hrany stola. Agnes by sa nad tým bola pousmiala, ale z neznámych príčin ju pobúrila jeho starostlivosť.

            „Doteraz som tu žila sama a nepotrebovala som žiadneho ochrancu. Prečo si myslíš, že by som to teraz chcela meniť?“ v očiach jej zablysli iskry vzdoru a brada sa vystrčila dopredu v tichom boji.

            „Agnes, zdá sa mi, že už si sa celkom spamätala zo včerajška. Možno doteraz si nepotrebovala ochrancu, ale bola si len dieťaťom, no teraz si ženou a muži nie sú slepí, zvlášť ak ide o takúto krásu.“ premeral si ju od nôh až hore a pohľadom zastal v jej tvári.

            Agnes sa začervenala. Nie nezabudla na to čo sa stalo. Na to nikdy nezabudne. Len sa nechcela príliš naviazať na tohto muža, ktorý skôr či neskôr  skončí pred súdom a život, ktorý mu ona zachránila, vyhasne katovou sekerou. Akokoľvek jej lichotila jeho starostlivosť, vedela, že človek si ľahko zvykne na príjemné veci. Napokon len pokrčila plecami.

            „Tak poď so mnou ak chceš. Len dúfaj, že ťa nikto nespozná.“ Markus sa usmial, cez plecia si prehodil plášť s veľkou kapucňou, ktorá skryla jeho tvár. Agnes si tiež z háčika na dverách zložila hnedý vlnený plášť a na hlavu si nasadila kapucňu, ktorá jej v úzkom cípe splývala až ku kolenám. Vyšli von a ona skontrolovala, či je dom dobre zavretý. Z maštale sa ozval kôň.  Zvieratá nakŕmila hneď zrána a teraz boli spokojné a sýte. Dobre tak. Budú musieť vydržať až do kedy sa nevrátia a Agnes tušila, že dnes bude  na hrade dlho. Pomaly schádzali z kopca. Vlhká tráva zanechávala na oblečení šmuhy a Agnesine topánky boli čoskoro celkom mokré. Oziabali ju nohy, ale zároveň milovala tie chvíle, keď tráva bola mokrá od rosy, svieža vôňa sa šírila svetom a šteklila nosy tým, ktorí vstali včas ráno.

            Brána už bola otvorená, stáli pred ňou vrchovato naložené vozy a sedliaci čakali, kým ich prehliadnu, aby mohli vstúpiť do mesta.

            „Zamiešaj sa do davu, Markus! Si iba pútnik a nepoznáš ma.“  pošepla mu Agnes a stratila sa v hlúčiku žien, ktoré v doplna napchatých drevených klietkach niesli kotkodákajúce sliepky.

            „Ďalší!“ zvolal mrzutý hlas. Agnes sa postavila na špičky, dúfala, že stráže sa už menili. Zbadala starého nízkeho strážnika s na krátko zostrihanými vlasmi. Vydýchla si úľavou. Stráže už boli zmenené a starý Ján bol síce hundroš, ale niekde v hĺbe skrýval dobré srdce. Dostala sa na rad a strážnik sa aj napriek mrzutej nálade usmial.

            „Agnes, dieťa, znova na hrad?“ zasmial sa ona s úsmevom prikývla. Pustil ju. Rozhliadla sa po meste plnom ľudí. Tento deň patril trhu. Na každom kroku boli stánky, vrchovato naložené tovarom. Agnes prešla okolo stánku s látkami. Vo veľkých baloch spočívali na doske až sa pod ich váhou prehýbala. Bola tam všetká látka na akú si človek spomenul, od vlny, cez zamat až po hodváb a damask zo vzdialeného Východu. Agnes sa neubránila a váhavo natiahla ruku k jemnému blankytne modrému hodvábu. Prešla po ňom prstami, zavrela oči a predstavila si aké by to bolo, keby bola omotaná v niečom tak jemnučkom. Zo snov ju prudký náraz strhol späť do reality. Nestihla sa ničoho zachytiť, keď skončila na zemi medzi látkami a špinavý muž s ťažkým balom pod pazuchou utekal preč. Na rameno jej dopadla čiasi ruka a ona slabo vykríkla.

            „To som len ja.“ prihovoril sa jej Markus. „Si v poriadku?“ prikývla a on sa pozrel smerom do mesta. „Bežal tadiaľ?“ Agnes na jeho otázku opäť prikývla. Markus sa postavil a rozbehol sa smerom, ktorým sa dal na útek zlodej. Zbadala ho v dave. S látkou sa mu utekalo obtiažne a za okamih mu už Markus bežal za pätami.

            Agnes sa postavila a pomáhala mladej žene s upratovaním látok. Všetky poukladali späť na stôl a žena jej poďakovala za pomoc.

            „Ukradol tú najdrahšiu látku. Akurát tú čo otec voľakedy priviezol zo Svätej zeme. Ach tá zberba. Pred ničím nemajú úcty.“ Agnes zvraštila čelo a ruku položila na ženino rameno, aby ju upokojila. Trhoviskom sa ozval krik.  Ľudia sa rozostúpili a nechali prejsť muža, ktorý mal cez pleco prehodenú látku. Obdivovali ho, väčšinou si každý hľadel svojho a nezaujímal sa o tovar druhých a tento sa bez váhania pustil za zlodejom. Usmial sa a znovuzískaný tovar položil pred ženu na stôl, tam kde ležali ostatné. Žena mu bola taká vdačná, až sa mu hodila okolo krku a ticho mu ďakovala. Markus sa uklonil, obajl Agnes okolo pliec a kráčali spolu k hradu. Agnes sa šibalsky pousmiala.

            „Zdá sa mi, že žiješ preto, aby si stále niekoho zachraňoval. Tá žena ti bola tak vďačná. Látku, ktorú jej ukradol doniesol jej otec z križiackej výpravy. Prišla by o veľa peňazí.“

            „Hodila sa mi okolo krku. Tak pekne si nepoďakovala ani ty, za to že som ti zachránil kožu.“ žmurkol na ňu a venoval jej taký úsmev až zahenbene sklonila tvár.

            „Veď vieš, že som ti vďačná.“ pokúsila sa protestovať, ale on ju zarazil jedným pohybom ruky.

            „Nie som o tom až tak presvedčený.“ pozrel na ňu. Pár hnedých prameňov mu spadlo do očí, čo mu dodalo na šibalskom vzhľade.

            Agnes sa postavila na špičky a prv než si to stihla rozmyslieť, vtisla mu na líce ďakovný bozk. Cítila ako ju jeho strnisko poškrábalo na perách a do nosa jej udrela jeho pekná vôňa. Začervenala sa. Rýchlo sa zvrtla a bez toho aby na neho ešte pozrela, rozbehla sa k ceste vedúcej na hrad.