Pomsta Čarodejníc, Férov a Ľudí

Jokka

Dosť málo mi dali za tú mŕtvolu v modrom plášti. A to som v nej nechala ešte zapichnutý môj nož! Budem sa musieť poň vrátiť. Ale dnes nie. Možno ešte skočím za Sebastianom.
Nebýva až tak ďaleko. Z Mierneho mesta k nemu je to tak dvadsať minút.
V mojej férskej podobe za pätnásť. Vychádzam zo skladu kde mi zaplatili za mŕtvolu a zatiaľ čo si dávam kapucňu si kontrolujem okolie. Všade naokolo tma, až na lampu na konci ulice. Nikde nikoho. Najlepšie bude ak odtiaľto čo najrýchlejšie vypadnem. Nechcem nikoho stretnúť. Hlavne nie féra či čarodejnicu. Zahýbam z jednej uličky do druhej. Snažím sa nájsť byt s balkónom aby som mohla vyskočiť naň a z neho na strechu. Kde je menšia šanca, že sa s niekým stretnem.
Keď už asi po stý raz zahnem do ďalšej uličky, konečne nájdem balkón. Vyskočím naň a z neho sa prichytím rukami strechy. Vyšvihnem sa a bežím po streche čo najrýchlejšie. Tam kde sa už strecha končí sa odrazím a letím päť metrov ďaleko na druhú strechu. A skáčem z jednej na druhú. Usmievam sa čoraz viacej. Až sa pri tom pohybe cítim taká voľná ako to ide. Bez toho aby si ma niekto všimol sa dostávam na okraj Mierneho mesta.
Mierne mesto nie je ohradené hradbami, tak mi stačí nájsť Sebastianov dom.
Ako sa pripravujem skočiť na ďalšiu strechu, v lete ma čia si ruka zachytí a spolu padáme strmhlav nadol. Snažím sa o niečo zachytiť, ale nemám o čo. Obzriem sa na osobu ktorá ma vždy ešte drží za pás, no tvár jej nevidno. Keď sa už blíži čím tvrdší chodník, mám už len posledné sekundy na rozmýšľanie ako z toho vyviaznem živá. Snažím sa vyprostiť z toho pevného zovretia ruky, ale márne.
Blíži sa koniec.
Takto som si nepredstavovala smrť.
Ešte mám nejaké storočia pred sebou.
Čakala som na tmu.
Ale nikde nebola.
Otvorila som oči a bola som v náručí Sebastiana.
"Bože veď som dostala skoro infarkt!"
Ešte stále ma držal ako princeznú.
"Už ma môžeš položiť na zem."
Pomaly ma položil, zatiaľ čo sa na mňa pozeral neveriackym pohľadom..
Vyzeral nahnevane.
"Čo tu dopekla robíš?"
"Mm, prišla som ťa pozrieť. Mala som v Miernom meste prácu. Tak som si povedala, že to nemám ďaleko k tebe.
Až kým si ma skoro neprizabil."
"Ty si ma prišla pozrieť?"
vyvaľoval na mňa oči.
"Hej, prepáč ak som ťa vyrušila. A čo tu ty robíš?"
Pozrie sa cez plece či nás tu nikto nesleduje.
"Musím tu vyriešiť pár nevyriešených vecí."
Prekvapene som naňho pozerala. On a riešiť niečo? Doteraz sa zaňho vyriešilo všetko samo, a ak nie tak to vyriešili iný ľudia.
Ale on?
"Ale dobre, že si tu. Potrebujem od teba láskavosť."
Zamračila som sa. Niečo mi tu nesedí. Nikdy odo mňa nič nepýta. A už vonkoncom nie láskavosť.
"Čo potrebuješ?"
prekrížila som si ruky cez prsia.
Sebastian si založil prameň vlasov za jeho férské ucho.
"Potrebujem jed na ktorý nie je protijed. A ktorý nikto nezacíti ani nenájde v tele."
Nadvihla som jedno obočie. Premeriavala som si ho.
"Na čo ti to je?"
"Na tie nevyriešené veci."
Stále sa obzeral. Akoby nás miekto mohol počuť.
"Vieš, že ja nerobím nič zdarma."
Vytiahol z riflového vrecka papierových sto ixrí.
"Myslím, že toto ti bude stačiť."
Vzala som si od neho tých sto ixrí. Strčila do zadného vrecka na rifliach a pozrela sa naňho.
"Nemám dostatok prísad na ten jed a budem sa musieť vybrať do Temného mesta, čo je dosť ďaleko takže..."
S neochotným pohľadom vytiahol z druhého vrecka ďalších sto ixrí.
S úsmevom na perách som sa otočila na odchod keď dodal:
"A ku mne domov nechoď. Mám tam nedokončenú prácičku."
Pozrela som sa naňho zo znechutením. To už určite bola tretia za tento týždeň. Pri Sebastianovy možno aj piata. Bolo mi ich celkom aj ľúto, keďže si viem veľmi dobre predstaviť ako Sebastian s nimi flirtuje a oni sa na prvý jeho pohľad zamilujú. Lepšie povedané roztečú mmm... šťastím? Alebo niečo podobné.
Tým jeho očiam neunikne nikto. Pri zreničke tmavo zelené, v strede machovej farby a na okraji jasne zelené. V živote som také nevidela. A s jeho vlasmi tmavohnedej farby. Fuu to už teda niečo je.
Zakričím naňho na pozdrav a rútim sa tmavými uličkami domov.