Pomsta Čarodejníc, Férov a Ľudí

Kamarátka

Sledovala som, kde si našli ubytko.
Bolo to neďaleko Zacka.
Ja som sa vybrala, za mojou známou osobou.
Išla som ulicami.
Bola tma, všetko som si všímala aj tiene ľudí či vecí.
Obozretnosti nie je nikdy dosť.
Dnes sa s ňou potrebujem porozprávať, hlavme o Lese Stratených. Viem, že tam síce nebola, ale vedela čo to o ňom.
Potrebujem vedieť, čo videla na hradbe. Na čo sa mám presne pripraviť.
Ona jediná má prístup na hradbu.
Teda koho poznám.
Väčšinou sú tam iba stráže, ale toto je taká výnimka, za čo som rada.

Bežala som.
Stále som sa obzerala, či niekto za mnou náhodou nejde.
Nič.
Dnes, mesiac svietil ako pouličná lampa.
Nemusela som sa ani prestavovať do férskej podoby. Všade som dokázala vidieť. Keď som už došla pred jej byt, zohla som sa po kamienok a hodila do okna.
Nebude rada ale čo už.
Nič.
Hodila som ďalší.
Nič.
Už ma to prestávalo baviť.
Vzala som kameň, veľký ako moja dlaň.
Zamierila a švihla do jej okna.
Na to sa okno rozbilo a prišliel ku mne nahnevaný hlas Alexis.
To máš za to, že si neotvárala.
"Boha mám ti jednu v lepiť?"
Pozrela sa von z rozbitého okna.
Mala zamračenú tvár ktorá značila o tom, že čoskoro dotyčná osoba nebude na tomto svete.
No keď ma uvidela myslím, že si to rozmyslela.
"Čo ty tu robíš?"
"Na prechádzke a len som si tak zmyslela, že najbližšie okno rozbijem. Nečum tak na mňa a otvor mi."
Mrmlala si popod nos ale aj tak už išla dole.
Otvorila dvere a ja som sa k nej prešupla.
Objala ma a búchala po chrbte.
Bolo z nej cítiť ešte hnev preto sa so mnou nesrala a poriadne ma búchala.
Aby som vedela, že mi to rozbité okno nezabudne.
Išli sme do kuchyne, kde som jej aj rozbila okno.
Vidíte, nezabudne mi to.
"Čo si chcela o 10tej večer také súrne prebrať, že si mi musela rozbiť okno?"
Spýtala sa ma podráždeným no zároveň prísnym tónom.
"Idem do Lesa Stratených a ty vieš najlepšie čo sa tam asi nachádza."
Povzdychla si.
"A to už načo tam ideš ty?"
Pozrela som na ňu s vážnym výrazom.
"Za Forestom."
Ak jej teraz nevypadli oči z jamok, tak neviem.
"Prosím?!"
"Idem za Forestom."
Ešte stále nedokázala uveriť, čo som to povedala.
"To si sa načisto pomiatla? Za Forestom? Vieš, že už dávno môže byť mŕtvy?"
"Áno, viem. Ale aj tak tam musím ísť. A vieš ako ma to tam láka."
Nie je to tak, že ma to tam láka ako nejakého psychopata.
Ale skorej ako férku.
Nejaká sila ma na to miesto ťahá.
"No dobre, ale nedávaj mi za vinu keď tam zdochneš!"
Zakončila a vybrala sa po knihy.
Za päť minút doniesla celú hŕbu kníh. Položila ich na zem a začala listovať.
V niektorých mala záložky.
Boli to poriadne staré knihy.
Za chvíľu, predložila predo mňa tmavo zelenú knihu.
" Tak, tu sú Féri a tu Čarodejnice. No v lese sa nenachádzajú. Teda pravdepodobne. Nevie sa to na 100%."
Otočila na ďalšiu stranu.
"Toto tu je Crochok. Je to niečo podobné jeleňovi ale má to predné laby ako jaguár, zadné ako srnka. A hlavu má.... No to vyzerá tak všelijako no má na hlave parohy. To je jedna beštia čo tam je a je celkom mierumilovná. No len dovtedy, pokiaľ jej neskrížiš cestu."
Dobre.
Vyhýbať sa tomuto tu.
"Potom tu máš jedovaté vtáky Gorozy ktoré sú polepené niečím. Vyzerajú otrasne. No nikdy ich nehladkaj! Zalepia ťa, až si nestihneš uvedomiť, že si prilepená o strom a tam ťa lozklovú."
Takto sme prediskutovali, všetky beštie na ktoré si Alexis spomenula. Celú noc.
Zajtra sme sa mali vydať do Lesa Stratených.
Nájdem Foresta.
Živého alebo mŕtveho.