Pomsta Čarodejníc, Férov a Ľudí

Jokka

Išla som s dýkou v ruke, otvoriť dvere.
Rýchlo som otvorila.
Férovy som dýku dala ku krku. A tlačila ho o stenu na chodbe.
Neverila som vlastným očiam.
To bol ten fér, čo ma chcel včera zabiť.
Toto je až príliš blbá náhoda, ak to náhoda vôbec je.
No teraz som ho videla celého.
Jeho postoj, telo, tvár, vlasy a tie sivé oči.
"Tyyy. To si ty!"
povedala som naňho.
On bol tiež v šoku.
"A ty tu čo robíš?"
prekvapene na mňa pozeral.
Nevnímala som čarodky.
Len jeho.
No vytrhol ma hlas.
"Vy sa poznáte?"
Povedala ryšavka.
"A ty si kto!"
Zasyčala som na ňu.
Ruky dala nad hlavu v obrannom geste.
"Prišla som za Tieňom."
Za ňou, stála o pol hlavy vyššia od nej ďalšia čarodka s hnedými vlasmi.
"Čo chcete?"
"Potrebujeme Tieňa."
Vydýchla som.
Ešte stále som mu držala dýku pri krku a nepúšťala ho.
"Najskôr si niečo vybavím s týmto tu."
Vražedne som sa naňho usmiala.
"Mi ho potrebujeme."
Povedala ryšavka.
"Tohto vraha, nepotrebuje nikto."
Zlostne som povedala jej smerom.
"Oni ma potrebujú."
Zaškeril sa na mňa.
"Lepšie mŕtvy ako nič."
Vrátila som mu úškrn.
"Nie! Potrebujeme ho živého."
Zase prehovorila ryšavka.
Už o niečo vážnejšie.
Zavrčala som na ňu a potom na neho.
"Je môj."
Chladným a nahnevaným tónom, poviem všetkým.
"Ja ho zabijem."
To bolo moje posledné slovo.
"Musíš nám ho nechať 2 týždne."
Prehovorila tá za ňou.
"Ja nemusím nič."
Pomaly, som sa otočila ich smerom.
"Vy mi nerozkážete!"
Už o niečo hlasnejšie som im povedala.
Triasli sa ako osiky.
Veď prečo by nie?
Stojím tu pred nimi a ich vrah je zatlačený do kúta.
Oprávnene sa boja.
"Nechaj ho žiť 2 týždne a potom je tvoj. Ak si ho chytíš."
Ryšavka má ale nervy.
"Ja nevyjednávam."
"Zalto, nepredvádzaj tu divadlo a poď dnu. Túto hádku medzi sebou si vyriešime potom keď slečny odprevadím domov."
Zatiahol chrapľavým hlasom, zatiaľ čo som mu stále tlačila dýkou na krk.
"Ty hajzel!"
Zavrčala som mu do tváre.
A prisahám, že v tej chvíli by bol mŕtvy.
Keby ma nepobozkal.