Sedeli sme na mojom gauči kde sme sa rozprávali.
Bol to môj učiteľ, ktorý ma trénoval od malého dievčatka. Všetko ma naučil ako prežiť. Naučil ma s nožmi s nunjakmi. Ako sa biť.
Naučil ma toho veľa a som nesmierne rada, že sa ma v tej dobe ujal. Aj keď naučil ma trochu aj zlé veci ako kradnúť či otvoriť ľahkú zámku.
Boli to vtedy ťažké časy. No teraz tu je a rozprávame sa.
"Ešte stále sa chceš pomstiť?"
spýtal sa ma.
Zamračila som sa naňho.
"Samozrejme, že chcem."
Povzdychol si.
"Nechceš už radšej zabudnúť na pomstu a žiť ďalej?"
Hnev vo mne stúpal.
"Ty už si zabudol čo mi spravili?!"
"Nie, nie nezabudol. Ako by som mohol."
"A teraz mi tu hovoríš aby som zabudla?! Na všetko?!"
"Nie. Či áno. Bože zle si ma pochopila. Ja len, že môžeš pri tej pomste zomrieť. A to by som bol nerád."
"Mne je to jedno. Pôjdem aj cez mŕtvoly. Hlavne nech dostanú čo si zaslúžia! Je mi jedno či pri tom zomriem! Už tu nikto nie je. Nik mi nezostal. Všetkých si zobrali. Aj napriek tomu, že som ich poslúchala, čakala na záchranu ktorej som sa nedočkala!
Moju sobodu som im za predala za tú ich! "
pri tom som sa už neudržala a kričala mu tie slová do tváre.
" A pozri čo som dostala! Odkopli ma ako takú handru. A keby si tam nebol ty už by som bola dávno... "
" To ani len nech nevyslovíš! "
skočil mi do reči.
V jeho očiach s videla bolesť a hnev. A ľútosť.
Neznášala som keď ma dakto ľutoval.
"Odíď."
Stále na mňa pozeral tými ľútostivími očami.
"Odíď!"
už som miene zakričala naňho.
Postavil sa a keď za sebou zatváral dvere povedal:
"Som rád, že si v poriadku."
Už sa otáčal keď cez rameno dodal:
"Ale ži...."
Zabuchol dvere a už ho nebolo.
Ja som sa posadila za stôl kde som dorábala jedy.
Zajtra ráno idem do Temného mesta.
ESTÁS LEYENDO
Pomsta Čarodejníc, Férov a Ľudí
FantasíaAmeli spolu s jej najlepšou priateľkou Hynnet hľadajú informácie o osobe ktorá sa vyzná v jedoch a vie ich aj sama vyrobiť. Tieň, ktorý je záhadou celého sveta Férov a čarodejníc je nájomný vrah. Identita je neznáma. Ameli sa chce pomstiť, vrahovy...
