Pomsta Čarodejníc, Férov a Ľudí

Ráno

Zobudil som sa na to, ako je niekto nado mňou.
Bola to ona.
Vedel som to, podľa jej vôni.
Otvoril som oči a uvidel dlhovlasú blondínu s modrými očami.
"Ideme."
Povedala a už sa mi otáčala chrbtom.
Ja som vstal, pomaly sa ponaťahoval zo včerajšej noci, čo som spal na tvrdej streche a pobral sa za ňou.
Nemohlo byť viacej ako päť hodín ráno.
Jej vôňa mi opantala zmysly.
Vôňala po káve, malinách a niečom sviežom.
Bola to úžasná vôňa, krajšiu som asi ani za celý život necítil.
Zozadu som sa na ňu pozrel.
V hlave som si zapískal.
Dlhé nohy, pekný zadok a vyšportovaná postava.
Všimla si ako na ňu celý čas zazerám.
Ja som to vedel, no nespúšťal som z nej zrak.
Pretočila očami a skočila zo strechy.
Neochotný sa púšťať hneď z rána do akcie, som tiež zoskočil zo strechy.
Nasledoval som ju.
Šla pomerne rýchlo na to, že sa nepremenila do férskej podoby.
Za ani nie 5 minút sme prišli k hotelu, kde prespali Ameli s Hynnet.
Vošli sme dnu oknom a zobudili tie dve.
Nechcelo sa im stávať.
Komu by sa chcelo?
Pobalili si veci, ja som zobral Hynnet na ruky a ona Ameli.
Vyšli sme oknom a následne sme obidvaja aj s nákladmi, skočili dole na chodník.
Ameli s Hynnet si zastavili kočiar a dali kočišovi vedieť, kde ich má vyložiť.
Ona sa so mňou rozbehla uličkami, smerom na začínajúce sa hradby Lesa Stratených.
Za hodinu sme boli pri hradbách.
Boli to vysoké asi 30 metrové hradby.
Staré, hnedé, vybudované kameň po kameni.
Obrastené machom a zvlhnuté, ešte od rannej rosy.
No teraz prichádzala otázka.
Ako sa dostaneme hore cez ne?
Bol len jeden vchod a východ.
Ten sme skúsiť nemohli.
Čakal by nás osud odsúdenia na život v Lese Stratených.
A to čo tam všetko bolo by nás rozpáralo do 5 dní. Teda mňa do mesiaca, ju do 3 týždňov a Ameli s Hynnet do 5 minút, odhadom.
Ameli a Hynnet sú čarodejnice takže tie by mohli skúsiť nejaké kúzlo alebo čo.
Ja, keby som mal krídla vyletel by som tam. Ale keby mám niečo užšie ako dýky.
Ona, no neviem čo má v pláne.
Počul som ako začína vyťahovať z poza čierneho plášťa dýky.
Mala ich okolo 20.
Neviem, skade ich nabrala a ešte k tomu ako ich doniesla, ale bolo mi to jedno.
Z koženej kapsy pripnutej o jej ľavé stehno vybrala knihu.
Prelistovala si ju a potom zatvorila.
Mne hodila moju dýku.
"Nemysli si, že ti ju nechám."
Povedala a vložila si všetkých 19 dýk za plášť.
Neskôr, som si všimol, že si ich dáva aj za pošvy, pripnuté na jej druhom stehne.
Vybrala s k hradbe.
Rukami šmátrala po praskline.
Nevrav mi..... že sa ide po tomto šplhať.
Áno šla.
Pravou rukou sa chytila praskliny medzi kameňmi. Druhou rukou si našla priehlbinu a vyšvihla sa tak, aby nohu položila, do malého priestoru medzi kameňmi.
Takto sa ešte päťkrát vyšvihla a už bola v strede hradby.
Nedokázal som pochopiť ako to, že sa ešte nešmykla.
Ja som vzal dýky a zapichoval som ich do malých štrbín na hradbe.
Šlo to ťažko, keďže hradba bola zarastená machom a ten mal na sebe rosu.
No dobehol som ju, keď sme obidvaja boli už takmer na samom vrchu hradby.
Ameli s Hynnet na nás pozerali ako na bohov.
Oni dve začali odriekavať, pravdepodobne nejaké kúzlo.
Pod nami zasvietilo fialové svetlo.
Pozrel som sa dole a už ich nebolo.
Teleportovacie kúzlo.
Už sme boli navrchu hradby a videli hmlu, nad miestom kam sme sa vybrali.
Podišla k druhému koncu, kde sa rozprestieral les.
Pozrela dole a potom sa otočila čelom ku mne.
Chrbtom nadol padala.
Hneď za ňou som išiel ja.

Ahojte.
Prepáčte viem, že už dlhšie nebola časť ale nemala som nápady.
Aleže žiadne.
Prepáčte.
❤️❤️❤️