Pomsta Čarodejníc, Férov a Ľudí

Noc

Bojím sa.
Počula som rev nejakej beštie, čo tu pobehuje.
Nie je príjemné to počúvať.
Ešte keď viete o tom, že dvaja ľudia sú vonku aby vás ochránili alebo zabili, tým najhorším možným spôsobom aký je.
Dve možnosti.
Ani jedna nebola kto vie ako dobrá.
Čakala som či tá hrôza príde sem do jaskyne.
Nechápem Ameli.
Tá si tu spokojne odfukuje.
Počula som šum.
Všetky moje zmysly boli nastražené.
Dúfam že to nie je tá beštia.
Prosím len nie beštia.
Niekto išiel k našim smerom.
Bol to človek.
Asi.
Ja už tu nič neviem.
Podišiel ku mne.
"Dobré ráno."
Sťažka som preglgla. Husia koža mi hneď naskočila ako povedal tie dve slová.
Bol to Zack.
"Debil."
Povedala som karhajúcim tónom.
Začal sa smiať.
Ale nie normálne.
Taký ten smiech po ktorom sa trasiete od strachu.
Za ním vošla do jaskyne Tieň.
"Vstávame! Mali sme spoločnosť. Nemôžeme tu ostať."
Povedala tichým, zabijackým tónom.
Aj z tohto mi prešla po celom tele husia koža.
Preboha to aké hlasy majú?
Nie to, že vystrašia už len hlasom nepriateľa ale aj mňa.
Posadila som sa a snažila sa zobudiť Ameli.
"Ameli. Vstávaj. Musíme ísť."
Mykala som ju.
Nič.
Tá ti aleže ako tvrdo spí.
Toto snáď nie je možné.
"Ameli!"
Konečne otvorila oči.
"Hm? Čo je?"
"Musíme ísť poď!"
Niečo zamrmlala, no zdvíhala sa zo zeme.
Zbalili sme deky a šli po tme lesom.
Bála som sa.
Veď kto by nie?
Boli sme v Lese Stratených, kde pobehujú rôzne potvory, ktoré sa nás budú snažiť zjesť.
Pekná predstava.
A v noci, keď všetko ožíva a pripravuje sa na lov.
Vyšli sme z jaskyne.
Najskôr Tieň, Zack a potom ja s Ameli.
Vždy sa Tieň vzala preskúmať okolie a až potom, keď nám dala znamenie sme sa pobrali za ňou.
Bolo by pekné, keby sa dnes v noci nič nezomlelo, no to by sme museli byť inde ako v tomto lese.
Náhle zostalo ticho.
Celým lesom sa šírilo napätie.
Nikto sa ani len nepohol.
Nikto sa neodvážil ani len nadýchnuť.
V tom to prišlo.
Nad hlavami nám lietali akési vtáky.
Krídla im šušťali tak nahlas, že sme si museli zapchať uši.
Tieň sa skryla za strom.
Ja s Ameli sme zopakovali jej príklad.
Zack sa niekde vyparil.
Hajzel.
Nás tu nechá na pospas tým potvorám.
Ani neviem kedy zdrhol.
Skrývali sme sa za stromami, zatiaľ čo konečne celý kŕdeľ hlučných vtákov odletel.
Fuj.
Ten zvuk si budem pamätať nado smrti.
Ako škrípanie dverí, no o niečo hlasnejšie.
Spolu s Ameli sme vyzreli z poza stromu, za ktorým sme sa skrývali.
Tieň sa už rozprávala so Zackom.
Počkať čo?
To sa kedy stihol vrátiť?
Niečo hodil na zem pred Tieň.
Bolo to slizské.
Niečo v tvare vtáka, no na ňom bola nejaká lepkavá čierna tekutina.
Decht.
Snažil sa vzlietnuť no nedalo sa mu.
Ako mával krídlami, vychádzal z nich ten otrasný škrípavý zvuk pokazených dverí.
"Čo je to?"
Spýtala sa Ameli.
Na tú otázku radšej nechcem znať odpoveď.
"Gorozy."
Jednoducho, bez záujmu odpovedala Tieň. (Áno vadí mi, že neviem jej meno ale tak nemôžem ju nútiť aby mi ho povedala. K tomu, vie zabíjať lepšie než ja zabijem muchu.)
"Odporné vtáky, ktoré majú na sebe decht."
Jednoducho, tiež bez záujmu povedal Zack.
Niekedy si myslím, že by títo dvaja mohli byť dobrý pár.
"Musíme ho zapáliť."
Keď som počula túto vetu, tak keby ma všetci videli tak by sa na mne pekne zasmiali. Moje oči som vypúlila do nechápavej, preľaktnutej grimasy.
"A to prečo?"
Pozrela sa na mňa určite s odporom.
Aj keď som ju dobre nevidela lebo bola tma.
"Trikrát hádaj."
Povedala so znechutením.
Naozaj som netušila prečo.
No nechala som to tak.

------------------

Naozaj?
Ona sa ma ešte pýta, že prečo.
Za 1. beštia ktorá ťa môže každú chvíľu zabiť, aj keď nedokáže lietať.
A za 2. Chcem zistiť, či má Zack ohnivú schopnosť.
Dve muchy jednou ranou.
No to ona nevie.
Teda..... aspoň to druhé.
Neutrálnym pohľadom, som sledovala Zacka.
Nič.
Nič nedal na sebe znať.
Ani sa len nepohol.
Dobre..... takto to asi uňho nepôjde.
Vybrala som z kapsy na ľavej nohe púzdro.
Ovtorila som ho na zemi.
Pekne sa mi rozprestrelo a ja som tak uvidela všetky moje ampulky s jedmi.
Samozrejme, kyselinami a podobnými vecmi.
Vzala som tretiu od pravého kraja.
Bola červená.
Trochu vyzerala ako krv ale len trochu.
Na Gorozylu som vyliala 3 kvapky.
To by malo stačiť, keďže má na sebe decht.
Za ani nie 5 sekúnd sa vták chytil od ohňa.
Neškriekal.
Ani hláska nevidal.
Za chvíľu z neho zostal len popol.
Vánok ho odniesol ďaleko za naším zrakom.
Pobalila som si ampulky, zavrela púzdro a dala ho do kapsy.
Všetci na mňa pozerali ako keby som zabila tú najkrajšiu vec na zemi.
Akože ľudia, spamätajte sa!
Veď by vás to zabilo.
Otočila som sa na odchod.
Serem na nich, nach si tu spokojne zdechnú.
Odišla som preč od nich.
Zack zostal s nimi.
Klasika.
Veď kto by ich ochránil?
Sú to len čarodejnice, ktorým dlho trvá spraviť jedno posraté kúzlo.
Za ani nie sekundu, by tu boli na mieste mŕtve.
Do ruky som si vzala dýku.
Bola to moja najobľúbenejšia.
Ktorú som použila len na prísahy, sľuby a obete, ku ktorým som mala rešpekt a úctu.
Moja 22 há dýka.
CELESST.
Mojím dýkam nedávam mená, no tejto som musela dať.
Vždy pred prísahou, sľubom, vraždou som ju pobozkala, skoro na jej špičku.
Čepeľ bola zo striebra.
No rúčku, mala len biely obväz, ktorý bol už poznačený krvou.
Celesst je niečo ako moja česť.
Môj symbol úcty.
Takto uctievam tých, ktorý si to zaslúžia.
V ruke som ju zvierala až pokiaľ som sa neupokojila a nedala naspäť.
Zasunula som si ju do pošvy na bicepse.
Tam mala svoje miesto.
Lesom som sa prechádzala ako keby som to tu poznala.
Rozmýšľala som nad Fosterom.
Kde je?
Či je celý.
A či sa zmenil.

Ahojte
Dlhšie som nevidala časť.
No tu ju máte.
Píšte komenty.
Ďakujem.
❤️❤️❤️