Pomsta Čarodejníc, Férov a Ľudí

Fér

Tvrdo som dopadla na balkón, až mi vyrazilo dych.
Cítila som ako sa mi jed šíri do celého tela. Musím si rýchlo vziať protijed.
No najskôr sa zbavím tých šípok, ktoré na mňa stále strieľajú. Vytiahla som si nože a švihla.
Zapichli sa do všetkých troch. A ich telá popadali na zem.
Zhora zoskočil ten, zo sivými očami.
Obzeral si ma.
Blížil sa ku mne.
V ruke držal moju dýku.
Akože, naozaj ma chce zabiť, mojou vlastnou zbraňou?
Na tvári mal vražedný výraz.
Do očí mi povedal:
"Vidíme sa v pekle. Zlato"
Išiel ma bodnúť s takou rýchlosťou a presnosťou, že som stihla len vydýchnuť :
"Ešte nie. Miláčik."
Prepadla som cez zábradlie a bežala preč od neho.
Nepáčilo sa mi, že mal tak lákavý pohľad a vôňa, o tej ani len nehovorím.
No musím si spraviť, čo najrýchlejšie protijed, aby som tu naozaj nezomrela.
To by bolo.
Taký lákavý a zároveň taký protivný, že ma chcel zabiť.
Že si vôbec myslel, že ma môže zabiť.
Ha to určite.
Mám odžité už dosť, aby som povedala, že jedine ma môže zabiť sama smrť.
Aj tej to tak ľahko nedovolím.
Dokiaľ dýcham, ešte toho veľa musím spraviť.