Pomsta Čarodejníc, Férov a Ľudí

Doma

Nejako som sa doplazila domov.
Už ani netuším ako.
Ten jed bol hadomor, ale viem o ňom všetko, takže som si ľahko urobila protijed.
Domov som prišla skoro ráno, keďže som chcela, čo najrýchlejšie vypadnúť z Temného mesta.
A teraz sa idem konečne vyspať.
Aj keď asi len na dve hoďky.
Potom musím dorobiť jedy čo mám na zásielku.
Pošlem to po Wax. (jej sova)
Ale včera.
Fuuu to bola noc.
Hlavne ten sivooký.
Vyzeral, že ma každú sekundu chcel vidieť mŕtvu.
Určite bol vrah.
A veľa trpel.
Bolo to vidno v jeho očiach a aj v postoji.
Ale, aj tak ma chcel zabiť, ešte k tomu s mojou zbraňou.
Bože.
Fakt? Akože.... Nejaký vrah ma chce zabiť a len mu nechám voľný priestor?
Na, tu ma máš? Nie počkaj, ja ti to uľahčím. Rovno do srdca ma bodni.
Ešte tak päť cm do prava a je to.
Máš ma ako na tanieri.
Bože.
Toto si myslí každý vrah.
A ešte, že sa ich každý bojí.
Ja? A báť sa? Neprichádza do úvahy.

Nemám právo báť sa.

Už nie.

Od vtedy.