Pomsta Čarodejníc, Férov a Ľudí

Zack

Potrebovali ma.
Bolo to vidno ešte pred tým ako som sa im zjavil.
A ako som sa dozvedel, mal som byť ich ochráncom.
Fakt?
To si zo mňa robia srandu?
Vrah a ochráncom?
Dobrý vtip, ale nevyšiel.
No keď som počul, ako zdvihli sumu, tak prečo nie?
Nemusím potom, najmenej tri mesiace pracovať.
A je to len týždeň.
Alebo, ako povedali, predĺžia o ďalší a suma sa navíši.
Neviem z kadiaľ mali toľko peňazí, ale ani ma to nezaujímalo.
Dokiaľ mi zaplatia, tak sa nestarám.
No asi po dvoch hodinách som mal dosť tej... ako sa to volala?
Amélia?
Asi.
Neviem.
No bola tak ukecaná ako nikto v živote.
Furt rozprávala o tej jej pomste.
Vrah, ktorý zabil jej celú rodinu či čo to tárala.
Rozprávala a rozprávala, myslel som si ,že už neskončí.
No keď sme prešli hranice Mierneho mesta, stíchla.
Bolo to to najlepšie, čo sa stalo, za posledné dve hodiny.
"Nekde tu by mal byť."
Vravela tá druhá.
Hynnet?
Kto si to má pamätať?
Stáli sme pred bytovkou ,ktorá nevyzerala dajako zvláštne.
Nič na nej nebolo iné ako na ostatných.
Bola stará, tmavej farby a mala byty.
Vošli sme dnu.
Privítal nás človek, ktorý bol za pultom. Zámočník. Pravdepodobne.
Vyšli sme na štvrté poschodie.
Boli to muky.
Vyjsť tie schody je snáď zázrak.
Išli sme po chodbe, kde bolo desatoro dverí.
Zastali sme pred šiestimi.
A hneď, ako išla klopať Ameli, tak sa mi pri hlave zapichol nôž.
Usmial som sa.
"Toto, bude ten Tieň o ktorom si vravela."