Pomsta Čarodejníc, Férov a Ľudí

Jokkina Návšteva

Konečne som sa dostala domov. Teda do malého bytu ktorý mám. Vždy chodím cez balkón. Neviem, je to bližšie, ako sa trepať až na štvrté poschodie po schodoch. V ruke som držala nož. Vždy keď prídem sa najskôr uisťujem, že mi tu nikto nebol alebo nie je. Prezrela som si izbu. Nikto. Išla som prejsť celý byt či sa mi tu niekde niekto neschováva. Keď som si bola istá odložila som nož naspäť do pošvy. Zložila zo seba všetky nože, dýky a jedy ktoré som mala na sebe pripnuté.
Išla som do chladničky nájsť niečo na jedenie. Keďže som od obeda nič nemala a to už bolo jedenásť večer. Našla som si len mlieko a nátierky ktoré vyzerali v pohode. Zeleninu ktorú by som si síce aj dala, lenže som nemala žiadne pečivo. Tak som si do sklenenej misky naliala mlieko a vysypala cereálie, ktoré boli s príchuťou medu. Sadla som si na gauč a chrúmala cereálie so studeným mliekom. Ohrievať sa mi to nechcelo.
Rozmýšľala som nad Sebastianom.
Nad tým, prečo chcel odo mňa ten jed. No to sa nedozviem ak mi to on nepovie. A ako ho ja poznám, nepovedal by to živej duši. Tak som začala premýšľať, nad tým jedom. Mohla by som spraviť nejaký môj originálny. Do Temného mesta budem musieť ísť po prísady. Tam chodím len zriedka. Raz za polrok. Nerada sa tam zdržiavam keďže som tam už mala nejaké tie príhody. A poznám tam aj ľudí ktorým by som sa chcela najradšej veľkým oblúkom vyhnúť. No už nie som taká ako pred tým. Takže mi to zase až taký veľký problém nerobí. A peniaze teraz mám za tú mŕtvolu z dneska.
Keď som dojedla, odložila som misku a prešla do mojej izby. Alebo pracovňe? Neviem niečo medzi tým. Moja izba vyzerala niečo podobné laboratórium a ringom s posteľou. Stôl ktorý mám na ľavej strane je zaplnený papiermi a skúmavkami rôznych veľkostí. Niektoré, ešte nedokončené experimenty jedov. Na dverách som mala na kreslený terč do ktorého hádžem nože. Dvere vyzerajú ako sito. Pre dierkované skrz naskrz. A posteľ taká no obyčajná. A stena za ňou má preliačiny od toho ako som tam udierala päsťami alebo nohami. Vešiak, som mala pri balkónovom okne, kde mám zavesené nunjaky a čierny kabát. Na balkóne mám len pofidérnu stoličku na ktorú si radšej ani nesadnem. Pravdepodobne by som spadla na zadok.
Sadla som si za stôl, že keď už pôjdem do Temného mesta, tak si po kúpim všetky prísady, ktoré mi chýbajú alebo ich mám už málo.
Ako som sa prehrabovala papiermi počula som, ako niekto ide hore schodmi na moje poschodie. S blesku rýchlou rýchlosťou som sa postavila na nohy a vzala nôž. V bojovom postoji som sa blížila za dvere. Čakala som. Kroky nezastavovali pri žiadnych bytoch ktoré sú pred mojím. Pripravená zabiť, som ticho stála. Pred mojím bytom sa kroky zastavili. Odrátavala som sekundy. Po minúte, ktosi zaklopal na dvere. Mierne som pootvorila dvere.
V ani nie sekunde som osobe tlačila nôž na krk.
"Kdo si a čo tu hľadáš!"
tichým no zároveň prísnym tónom som mu povedala.
Mal na hlave kapucňu. No videla som na ňom, že sa škerí od ucha k uchu.
"Som rád, že si sa nezabudla brániť."
A ja som hneď vedela kto to je.
Hodila som sa mu do náručia a neverila, že je to on.