Pomsta Čarodejníc, Férov a Ľudí

Nebezpečenstvo

Boli sme po kope, aby sme sa nestratili. Nie nadarmo tomuto lesu, prischlo také meno.
Koruny stromov boli od červenej farby až po čiernu. Kôra bola biela a mala čierne pásiky. Ako breza.
"Neodďelujte sa a nič tu nechytajte. Všetko môže byť jedovaté."
Povedala som prísnym tónom. Akoby na povel, všetci prikývli.
Išli sme hlbšie do lesa.
Zatiaľ sa nič nedialo. No bolo tu ticho ako v hrobe a to sa mi nepáčilo.
Nikde ani len živej duši.
Niečo sa pokazilo alebo len pokazí.
Zdvihla som ruku na povel, aby ostali stáť.
Tocho.
Raz, dva, tri...
Potom to prišlo.
Strašné kvílenie.
"Zapchajte si uši!"
Skríkla som aby ma cez ten kvílot bolo počuť.
Všetci tak vykonali.
Kvílot nie a nie prestať.
Išlo to z vnútra lesa. Neviem čo toto je ale dúfam, že to nestretneme.
Prestalo to.
Pozrela som sa na všetkých či tu sú.
Všetci tu boli.
Obzerala som sa na všetky strany.
Nikde nič.
Zase nastalo hrobové ticho.
Išli sme ďalej.
Čím hlbšie sme šli, tým tichšie bolo.
Toto nie je dobré.
Som tu jediná čo nič nepočuje? Na to, aby som sa odhodlala premeniť sa do férskej podoby, mi za to nestojí nejaká krvavá beštia.
Stačí, že tu máme jedného féra.
Zase keby jeho zjedla, len dobre.
Podišla som k nemu.
"Počuješ niečo?"
"Nie, ty?"
"Nič."
Išla som ako prvá aj so Zackom.
Takto sme išli dobrú hodinu.
V kľude, v tichu, sami.
Nikde nič nebolo.
Alexis mi vravela, že najhoršie sú tie beštie, ktoré ťa stiahnu za nohu a vlečú ťa k nim. Teda vravela, že tie sa mi nebudú páčiť čo má pravdu. Už len z počúvania mi prišlo zle z tej predstavy, že by ma vliekli. No vraj ich tu je omnoho viacej. A ani ona nevie o všetkých.
Ako sme kráčali už vyše hodiny, bez žiadneho útoku začalo zapadať slnko.
Museli sme si nájsť miesto, kde sa utáboríme.
Všade boli stromy a tie ohavné vtáky.
Nikde nebolo jaskyne, ani nejakého brlohu.
Stále sme kráčali hlbšie a hlbšie do lesa.
Stmievalo sa čoraz rýchlejšie a ja som nebola ochotná zistiť, čo tu pobehuje v noci.
Ešte chvíľu sme kráčali a potom konečne našli jaskyňu.
Bola v skale.
Takže, možno nejaké útočisko pre beštiu alebo nie.
Uvidíme, či to príde v noci sem.
Utáborili sme sa a založili menší oheň.
Nie veľký, lebo by to sem mohlo privolať hocičo.
No zase taký, aby sme tu neumrzli.
Ameli s Hynnet si ľahli spolu.
Veď bolo -7 ak nie viac.
Ja som sa pobrala von na hliadku.
Ak by dačo prišlo, stihnem varovať ostatných.
Aj tak mi to môže byť jedno.
Nach si zdechnú.
V strachu, že nebudú môcť čo povedať svojim blízskym.
Za mňou išli kroky.
Bol to Zack.
Oprel sa o jaskyňu, tak ako ja a pozeral sa na hviezdy.
Išiel dačo povedať.
"Prečo si mi nepovedala tvoje meno?"

Ahojte.
Ďalšia časť.
❤️❤️❤️