Toto je zbierka každodenných problémov introvertov. Budem vychádzať hlavne z mojich osobných skúseností , ale dopredu upozorňujem, že sa môže stať, že tu nájdete niečo čo ste už videli niekde inde. Nebude to však naschvál.
Budem to písať svojím osob...
Mať ešte stále ten pocit... Že veci a život na teba ešte len čakajú... a nie, že už je nato neskoro...
...
Ak je človek introvert, tak veľmi von nechodí a skôr je radšej doma... (Z X rôznych dôvodov...)
(Kým ešte chodí do školy - základná, stredná), tak je to preňho asi jediná možnosť alebo skôr mať ešte šancu získať alebo si vytvoriť nejakých priateľov... alebo aspoň jedného kamaráta...
Preto že...
Si ešte stále mladý... si ešte stále tínedžer...
A si obklopený vtedy ľuďmi vekovo tebe rovnakými alebo blízkymi...
Nevidíš ich už len cez okno z tvojej izby...
Ešte stále patríš medzi ne...
Ešte stále máš ten pocit, že možno ešte nie je neskoro...
Stále ešte sa môže stať, že si niekoho nájdeš...
A takto si to hovoríš dookola po celé tie roky...
Až nakoniec...
Ideš zo školy... V ruke maturita... A vieš... že jediná šanca, kedy si môže človek ako ty pokúsiť sa nájsť nejakých priateľov v tvojom veku... je navždy preč... a už sa nikdy nevráti.
...
Teraz... už iba všetkých tých mladých ľudí... Budeš môcť vidieť len cez okno tvojej tmavej izby...
Už nepatríš medzi ne...
Už patríš medzi tých druhých... Medzi dospelých...
Ale ty vieš... Že dospelý nie si...
Podľa zákona áno... ale vnútorne nie...
Od teraz... už budeš braný len ako dospelý... Budeš v kontaktu už iba len s dospelými...
A všetko bude len horšie a horšie...
...
Pre... "normálnych" ľudí... extrovertov... viac sociálne založených ľudí a podobne...
By dokázali ísť medzi mladých tak, že by sa vybrali na miesta, kde taký ľudia v dnešnej dobe sú...
Kluby, bary, koncerty... a podobne...
Ale pre človeka ako si ty... ktorý také miesta nemá rád (z X dôvodov) a hlavne by si na také miesta ani nedokázal ísť... Tak je už len myšlienka nato pre teba nemožná...
...
Hlavne to... keď si uvedomíš... že vieš, že ak ty neurobíš nejaký krok alebo sa ty nebudeš snažiť si niekoho nájsť alebo získať, tak nikto zrovna teba si nevyhľadá, nenájde alebo nesnaží sa spriateliť alebo na teba nenarazí... Lebo život nieje film, kniha... V tomto živote a v tejto hnusnej realite sa jednoducho zázraky nedejú...
...
Uvedomuješ si, že jednoducho tu nepatríš...
Keď sa pozeráš na všetkých tých ľudí okolo seba...
Ako fungujú, ako žijú...
A pozrieš sa na seba...
Tak vieš, že toto nieje miesto pre teba... A ani nikdy nebolo a ani nikdy nebude...
...
Jediné čo robíš...
Je to... že si iba všetko predstavuješ...
Všetko čo si praješ... všetko čo by si si prial zažiť, ale vieš, že nikdy nezažiješ...
Iba si to stále predstavuješ...
Každý moment, každú scénu...
S ľuďmi, ktorí ani neexistujú...
Ale prial by si si aby existovali...
A mohol si byť s nimi...
...
Keď vieš... že máš niekoho, kto s tebou chodí každý deň do školy a zo školy...
Alebo niekto, kto na teba vždycky rád čaká a teší sa keď budeš s ním...
Niekto, s kým chodíš po škole niekam...
Len tak... prechádzať sa... alebo sa niekde najesť... alebo sa zabaviť nejako...
Niekto... s kým tráviš najkrajšie roky svojho života...
Vyrastáte a dospievate spolu...
Zdieľate si medzi sebou svoje priania, sny, túžby, tajnosti...
A plánujete svoje životy spolu...
...
Keď si to všetko predstavuješ... a vieš zároveň, že si nikdy nič také nemal a ani nezažil a že to ani nikdy nezažiješ už...
Lebo tie roky, kedy si to mohol zažiť...
Tá časť života, ktorá je preto ako stvorená...
Tak je už dávno preč...
A ty si ňou len sám preplával...
Dostal si sa na breh... Sám... medzi tie všetky monštrá...
Vieš, že už sa nemôžeš vrátiť... Nedá sa to ani...
A hovoríš si...
Že si sa mal radšej utopiť...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
