Dragons Sisters: Prísľub Mieru [ DOKONČENÉ ]

Ľudská krutosť

Pohľad Mii:
Keď som otvorila oči, ešte bola tma. Poobzerala som sa po izbe a keď si moje oči privykli na tmu, upreli sa na malú postavičku schúlenú na posteli. Bolo počuť iba tlmené vzlyky. Pristúpila som k Terezinej posteli a jemne som ju chytila za plece. Mykla sebou a okamžite otvorila oči. ,,Terez, si v poriadku?" spýtala som sa jej. Posadila sa a rukou si utrela slzy. Vyzerala hrozne. ,,Nie. Mala si to vidieť. Alebo je možno dobre, že si to nevidela." odvetila mi a ja som jej podala kapesník. Vďačne si ho odomňa zobrala a začala smrkať. Potom pokračovala: ,,S Leaslye sme sa vydali za krikom, ktorý sa ozýval po celom zámku. Mia, oni tam niekoho mučili. Bolo to strašné. Chcela som im pomôcť, no iba som sa prizerala, ako ten muž nariekal a jeho žena s dcérkou sa k sebe túlili."

Aj keď to v tej tme nebolo vidieť, moja tvár sa skrivyla do zúrivého pohľadu. ,,Čo ste urobili potom?" spýtala som sa jej jednak zo zvedavosti a jednak zo zlosti. ,,Hessarion nás našiel. Snažil sa nám to vysvetliť a potom nás odtiaľ odviedol." vysvetľovala mi ďalej Tereza. ,,Myslela som si, že niečo takéto by nedovolil." dodala takmer nečujne. ,,Skús ešte zaspať. Ja to s ním vyriešim. Je mi jedno, či je princom, alebo nie, prehovorím s ním." odvetila som a otočila som sa na odchod. ,,Mia, počkaj. Ďakujem ti." povedala mi prosto. Kývla som jej a odišla som do svojej postele.

Hneď pri raňajkách som vyhľadala Hessariona. Akurát kráčal do jedálne. Okamžite som sa postavila a stolička takmer spadla. Rýchlym krokom som sa blížila k Hessarionovi a keď ma uvidel, s úsmevom mi zakýval. ,,Musíme sa porozprávať." povedala som prosto. ,,Dobre. Len by som sa chcel najprv naraňajkovať." súhlasil a obišiel ma. Ja som ho však chytila za rukáv jeho košele a on sa zastavil. Zrejme nebol zvyknutý na to, že by ho niekto niekedy takto neúctivo zastavil, pretože sa na mňa s otázkou v očiach pozrel. ,,Toto nepočká." vysvetlila som mu. Bez akéhokoľvek ďalšieho slova sa nechal odviesť von z jedálne, kde som sa potom zastavila. Zatlačila som ho ďalej od dverí, aby nás nebolo vidieť. ,,Čo ťa trápi?" opýtal sa ma s ustaraným výrazom na tvári. ,,Prečo tu mučíte ľudí?" vybehla som na neho okamžite. Hessarion sa zatváril podozrievavo a následne zaskočene. ,,Zopakuj to." vyzval ma. ,,Veľmi dobre vieš, o čom hovorím. Nebudem ti preto nič opakovať." hnev vo mne pomaly rástol. Hessarion si vzdychol a potom dodal: ,,Povedala ti to jedna z nich, však?"

Prikývla som. ,,Pozri, ja som to nechcel. No moja matka je neúprosná. Vojna sa opäť blíži a my si nemôžeme dovoliť robiť chyby." začal mi vysvetlovať. ,,Vojna? Čo vám vôbec tí ľudia urobili?" vyzvedala som ďalej. ,,Ten muž bol špeh. Pre niekoho pracuje a my sa snažíme zistiť pre koho." pokračoval. ,,Prečo ste do toho teda zatiahli aj jeho rodinu?" nedala som sa odbiť. ,,To sa opýtaj mojej matky. Robí iba to, čo musí." Hessarion ma jemne chytil za ruku. ,,Neboj sa. Tu ste v bezpečí. Ľudia sú krutí." to bolo to posledné, čo som z neho vytiahla. Vytrhla som sa mu a zavrčala som na neho: ,,Chcem hovoriť s tvojou matkou." Prikývol mi trochu podráždene a potom odišiel. Vrátila som sa teda do jedálne a všetky dievčatá ma popritom pozorne sledovali.

,,Vyriešila si to? Kamile sme už vysvetlili, čo sa včera v noci stalo." ujala sa slova ako prvá Leaslye. ,,Nie tak celkom. Vyžiadala som si od neho audienciu u jeho matky." povedala som im. Potom som sa pustila do jedla, bola som strašne hladná. Keď som sa chcela vydať na prvú hodinu, jeden elf mi prišiel oznámiť, že na mňa čaká kráľovná. Išla som teda za ním. Odviedol ma do kráľovskej izby a jemne zaklopal na dvere. Ozvalo sa niečo ako ,,ďalej" a my sme vošli. Elf sa uklonil a zavrel za mnou dvere. ,,Hessarion mi povedal, že si so mnou chcela hovoriť. Počúvam." vyzvala ma kráľovná. Nevedela som, ako mám začať. Iba som otvorila ústa a potom som ich zase zavrela. ,,Nejako ti nieje moc do reči." poznamenala s úškrnom kráľovná. ,,Buď odíď, alebo hovor. Nemám čas sa tu s tebou vybavovať celý deň." odvetila a svoj pohľad upriamila na otvorené okno. Vtáci pospevovali a ona sa usmievala. Vyzerala pri tom tak nádherne, no jej úsmev bol smutný.

Nakoniec som sa odhodlala konečne prehovoriť: ,,Dozvedela som sa, že tu niekomu ubližujete. Nejakým ľuďom." Bola som sama zo seba prekvapená, že som vyznela tak sebavedomo. ,,Zaslúžili si to. Za svoj hriech zaplatili vlastnou krvou. Dlh je splatený." sršala z nej krutosť a atmosféra v miestnosti nepríjemne zhustla. ,,Aký hriech vykonali?" spýtala som sa odhodlane. ,,Ich hriechy sa tiahnu ďaleko do minulosti. Už ich predkovia s tým začal. My sme im dali moc a oni ju proti nám využili. Odvďačili sa nám tým, že nás jedného po druhom chceli zničiť." kráľovná zaťala ruky v päste.

,,Vy ich nenávidíte, je to tak?" opýtala som sa jej. ,,Zlatko, ja ich viac ako nenávidím. Zničili mi život. Dopustili sa toho najväčšieho hriechu, aký bol kedy spáchaný." na chvíľu sa odmlčala a potom pokračovala. ,,Vraždy." Hľadela som na ňu a ucítila som v sebe príval súcitu. Mala pravdu. Vražda je strašná. ,,Prvé pravidlo v krutom svete znie: Nikdy nikomu nedaj dôvod, aby ti mohol ublížiť. Každú slabosť, ktorá bude iba trochu viditeľná, využije." hovorila mi a popritom zavrela oči. Potom pokračovala: ,,Chceš vedieť, čo ma tak strašne trápi? Čo ma zožiera každý deň a ničí moju dušu?" Prikývla som a ona mi pokynula, aby som si sadla na voľnú stoličku.

,,Pred mnohými rokmi, keď som ešte bola veľmi mladá a nepoznala som nič iné ako radosť zo života, som verila v dobro, ktoré sa nachádzalo v ľudských srdciach. Spolu s mojou sestrou, Irie, sme spoznali dvoch ľudských mužov. Irie sa do jedného z nich zamilovala a láska vie byť slepá. A vtedy aj bola. Opúšťala som kvôli nej svoj domov, aby som ju odprevadila k jej milovanému. Ten druhý sa mi pokúšal dvoriť, no ja som ho zakaždým odmietla. Moji rodičia dbali na to, aby som mala čistokrvné deti. A ja som ich nechcela sklamať." kráľovná sa na chvíľu odmlčala.

Potom pokračovala v rozprávaní: ,,Hovorí sa, že láska je tá najmocnejšia zbraň. No aj tá sa môže využiť. Keď bola moja sestra tak bláznivo zamilovaná a nevšímala si to čo ja, nevedela ani, že jej milovaný ju zradil. Kruto jej bodol meč do srdca. V jednu osudnú noc ju aj s jeho priateľom znásilnil a ja som to všetko videla. Nikdy som svoju sestru nenechala ísť samú. Vždy som bola nablízku, koľkokrát pre ľudské oči nespozorovaná. Keď som jej prišla na pomoc, začal sa mi vyhrážať, že ak sa okamžite nezastavím, tak ju zabije. Ja som v snahe ochrániť ju, pustila svoju zbraň." opäť samú seba umlčala.

Bolo vidieť že ju bolí, keď sa ku tomu vracia. Nečudovala som sa jej. ,,Zabil ju. Nemilosrdne jej podrezal hrdlo a ja som to všetko musela pozorovať. Je zaujímavé, ako sa človek dokáže pretvarovať. On ju nemiloval. Využil ju a keď ju už nepotreboval, zbavil sa jej, aby mu ďalej nestála v ceste. Ja som ich zabila. Hnev ma ovládol, tá chvíľa ma zmenila. Od tek chvíľe som sa začala usilovať o to, aby som ochránila svoj rod pred tými, čo ho chcú zničiť." dopovedala a zahľadela sa na mňa. Očakávala odomňa nejakú odpoveď. Nejaké slová.

,,Mrzí ma, čo sa stalo vašej sestre. Chápem to. Muselo to byť ťažké. No to nieje dôvod, aby ste si teraz vybíjali svoj hnev na nevinných ľuďoch. Svoju pomstu ste už dokončili." odvetila som jej. Usmiala sa na mňa a povedala: ,,Si múdre dievča. No ešte toho veľa o svete nevieš. Nevidela si to čo ja, nevieš to čo ja. Zažila som to, čo ty nie. Aj teba by to zmenilo. A teraz už choď. Musíš sa vrátiť na hodinu." s jej poslednými slovami som opustila miestnosť.