Dragons Sisters: Prísľub Mieru [ DOKONČENÉ ]

Rozhodujúci okamih

Pohľad Mii:
,,Hessarion! Kde si?!" kričala som na svojho priateľa uprostred diania. Nikde som ho nevidela, ako keby sa po ňom zľahľa zem. Už celé dve hodiny bojujem a mne pomaly dochádzajú sily. ,,Hessarion!" zakričím znovu a padnem na kolená. Okolo mňa rinčia zbrane a všade je počuť krik a občas sa dá zahliadnuť aj nejaká tá krv. Môj mozog už nestíha vnímať toľko podnetov naraz, preto sa okolie okolo mňa mení na rozmazanú šmuhu.

Upustím meč, oči sa mi začnú zatvárať. Stihnem si ešte všimnúť, ako sa ku mne blíži dvojica temných elfov. Poslednú energiu, čo mi zostala, miniem na odhodenie votrelcov. Potom sa už len zrútim na chladnú, spálenú zem, pokrytú krvou a mŕtvimi telami. ,,Keby si len vedel, ako ťa milujem." slová mi z úst len tak vykĺzli a boli smerované tomu, koho som sa teraz tak zúfalo snažila nájsť. Vedela som, že je toto môj koniec, tak som sa na neho chcela aspoň naposledy pozrieť. Venovať mu posledný úsmev a ubezpečiť ho, že je to v pohode. Chcela som mu povedať presne tie slová, ktoré som vyslovila do prázdna a tak potichu, že by ich ani vietor nepočul.

Z pravého ramena mi vytŕčal ostrý a zrejme aj jedom napustený šíp. Bola som celá zodratá a zmierená so svojím osudom. Už ma aj tak nič a ani nikto nezachráni. Tvár mi pokrývalo niekoľko krvavých škrabancov a cez bradu sa mi tiahla hlboká rana. Naozaj hlboká. Zavrela som oči a dopadla na spomínanú zem. Les horel jasným plameňom, zámok sa roztrieštil na kúsky. Všetko bolo zničené. Ak bitvu prehráme, ako pamiatka tu po nás zostanú iba ruiny. Ak vyhráme, na zrekonštruovanie budeme potrebovať snáď celé storočie. Ale to už tu nebudem. Nikto z nás štyroch tu už nebude.

Posledné, čo ucítim, než sa prepadnem do temnoty, sú ruky, ktoré ma zdvíhajú zo zeme.

Pohľad Hessariona:
Počul som krik. Zúfalý a veľmi povedomý hlas sa ku mne dostal z obrovskej diaľky. Ani chvíľu som neváhal a začal som sa predierať cez dav elfov a drakov ku nej.

Našiel som ju, ako leží na zemi a nehýbe sa. Zo strachu, že by mohla byť mŕtva, som ju zobral do svojich rúk a vybral som sa aj s Reaganom, Rhianom, Leaslye, Kamilou, Vargasom a Terezou, ktorí išli za mnou a kryli mi chrbát, niekam ďalej od toho chaosu. Ukryli sme sa za ruinami našeho bývalého domova a môjho rodiska. Matkin palác bol zničený, to ona ho dala postaviť ako útočisko pre elfov. Mal nám zaručiť bezpečie a ochranu uprostred lesa.

Žiaľ, teraz bol zničený. Miu som opatrne položil na zem a Leaslye sa ujala svojej úlohy. Opustila svoje stanovisko hneď, ako ma uvidela s Miou v mojom náručí. Nahmatala jej tep a ja som si všimol, ako si od úľavy vydýchla. Takže žije. Vytiahla jej šíp z ramena a začala jej ranu obviazávať kusom trička. Bolo to iba okrajové riešenie, na lepšie očistenie rán teraz nebol čas.

,,Tešil som sa na tento okamžik celé tie roky." ozvalo sa za nami. Všetci sme sa naraz otočili a v momente nachystali zbrane.

Pohľad z tretej osoby:
Stál tam pevne ako stĺp a s narastajúcim odhodlaním zničiť ich, na nich upieral zrak. Mohol ich zabiť hneď, teraz boli predsa najzraniteľnejší. Ale chcel si svoju pomstu poriadne vychutnať. Po dlhých rokoch sa v jeho vnútru, v ktorom už nežiarila ani len malinká iskrička nádeje, prebúdzal veľmi zvláštny pocit. Nedalo by sa to nazvať ani len šťastím, skôr šialenou túžbou.

Všetci si nachystali svoje zbrane. Hessarion sa snažil chrániť Miu a každú chvíľu sa za ňou obzeral. Jeho chvíľkovú nepozornosť využil Dahud, ktorý ešte ani len nestihol získať svoju plnú moc, ktorá by mu umožnila aj hory prenášať. Ale aj bez toho to bol snáď ten najmocnejší elf, kedy po Dras Leone kráčal.

Ohnal sa po novom kráľovi svojim mečom a ten sa len na poslednú chvíľu útoku vyhol. Reagan na to zareagoval útokom, no neúspešne. Miesto toho, aby Dahuda čo i len škrabol, bol odhodený do ruin paláca. Kamilu premohol hnev, že tento muž neustále ubližuje tým, ktorých má rada. Vyslala po vládcovi temnoty niekoľko ohnivých gulí, no ani jedna ho nezasiahla. Tesne pred ním sa všetky zastavili a obrátili svoj smer proti žene, ktorá ich vytvorila. Avšak Leaslye sa už naučila trochu predvídať a tak vedela, čo Dahud plánoval. Preto oheň uhasila svojou vodou a rovno vyslala proti útok.

Za tu dobu sa už Rhian stihol dostať za chrbát Dahuda a skočil po ňom. Ohnal sa po ňom svojím krátkym mečom. Zásah bol veľmi slabý, ale z miesta, kde bol Dahud zasiahnutý, začala okamžite príštiť jasno červená krv. Nečakal útok zo zálohy, ale mal už dopredu nachystaný ďalší svoj ťah. Na všetkých dopadla obrovská tlaková vlna, ktorá ich odhodila dozadu.

Ako sa niektorí zviechali zo zeme, Dahud si už zhromažďoval blesky. Jedným zasiahol Reagana, ktorého poriadne otriaslo, ale pevne zostal stáť na svojom mieste. Nikto ale netušil, že Tereza a Vargas sa ukryli do tieňov a celý dej pozorne sledovali. Tereza proti Dahudovi vyslala smršť kameňov, ale z opačnej strany, než kde bola ukrytá. Inak by predsa prezradila ich úkryt.

Vargas útok ešte vylepšil prastarým zlom. Dva z niekoľkých kameňov dostali ostré hrany pokryté lepkavou tekutinou, ktorá sa zakliesní do rany a nejaký ten čas tam zostane zaseknutá. Ani to Dahud nepredvídal a obidva kamene ho zasiahli. Jeden do stehna a druhý do chrbta. Kamene neboli nijak zvlášť veľké, no Dahuda už toľko útokov stihlo oslabiť. Ako čerešnička na torte bol spoločný útok celej partie. Leaslye vyslala vodné šípy, ktoré nechal Hessarion zmraziť pomocou zimného vetra. Kamila a Reagan sa spojili a spoločne z ohňa, kvôli ktorému horel les, vytvorili obrovského ohnivého býka, čo sa okamžite rozbehol Dahudovým smerom. Rhian sa niekoľkokrát ohnal krátkym mečom. Vargas použil temnú mágiu a dostal sa Dahudovi do hlavy a snažil sa ho oslabiť z vnútra. Jeho obrana, ktorú si okolo svojej mysle vybudoval, bola teraz ta tam. Tereza sa ho zase snažila obmotať koreňmi, ktoré ešte nestihli zhinúť spolu so stromami.

Nestihol sa ani len smamätať, keď na neho zaútočili zmrazené šípy, ohnivý býk, zúrivé korene stromov, Rhianov prudký sek mečom a Vargasove drápy, čo sa obmotali okolo jeho mysle. Nikto nevie ako, ale z ničoho nič bolo počuť iba krik a vidieť bol iba čierny dym, na ktorý sa menil Dahud. Nikto z nich nevie, či ho nejaká zbraň vôbec zasiahla, alebo čo sa vlastne stalo. Proste sa len tak s krikom vyparil a jediné, čo z neho zostalo, bol čierny plášť. Všetci si mohli vydýchnuť, pretože spolu s Dahudom sa vytratili aj ostatní temný elfovia a ich draci.

Zaznel víťazný pokrik elfov a ryk drakov, ktorí sa tešili z víťazstva. Zbrane sa mohli v kľude odhodiť, v najbližšej dobe už ich totiž nebude potreba.

Osud predpovedá na nejaký čas pokoj od vojen, ale veľa práce s opravovaním Angory. Mia sa čoskoro prebudí a uzdraví sa. Všetkým pominú rany, ktoré utŕžili vo vojne. Neskôr budú oplakávať padlých, no budú k nim prechovávať úctu, pretože padli s hrdosťou a snažili sa ochrániť svojich blízkych a svoj domov. Nech vstúpia do sveta večného mieru! Ochotne bojovali po boku svojich priateľov a rodiny. Zaslúžia si, aby im bola vzdaná úcta.

No čo bude ďalej s Lunaurou? Aký je jej pôvod a minulosť? To možno zostane navždy veľkou záhadou.

Koniec tejto knihy nastal. Viac vám poviem v poslednej kapitole, ktorá bude obsahovať poďakovanie.

Pekný deň, či večer všetkým <3.