Dragons Sisters: Prísľub Mieru [ DOKONČENÉ ]

Uzavretý kruh nenávisti

Pohľad z tretej osoby:
Šíre a nekonečné more dokáže naháňať hrôzu. No žijú v ňom aj tvory, ktorých je to domov. Medzi rôznofarebnými korálmi sa pohybujú drobné, ale aj veľké ryby. Život v hĺbkach prináša nebezpečenstvá, ktorým sa je treba vyvarovať. Ale nie vždy je to možné. . .

Tichou vodou sa ozval ohlušujúci rev, po ktorom mrzne krv v žilách. Predátor naháňal predátora. Smrť žraloka modrého prišla rýchlo, drak myslel na to, aby netrpel. Možno to bol najobávanejší predátor v šírom oceáne, to ale neznamená, že nemá srdce. Pamätal si na deň, keď ho zaujalo mladé dievča, čo spadlo z útesu. Bola pre neho niečím novým, niečím, čo ešte nevidel. Za svoj dlhý život toho videl veľa, dobrého aj zlého, ale to dievča bolo v niečom iné. Cítil z nej niečo dôverne známe, tak morské, tak svoje. . .

Už si ani nepamätal, koľko ľudí mu ublížilo, koľko námorníkov ho chcelo pripraviť o život. Bolo ich dosť. Krv sa stratila, bola zmiešaná vodou. Tento deň to bol už štvrtý žralok. Tak obrovské zviera potrebovalo jesť, aby nezahynulo od hladu. Tmavomodrý drak, čo splýval s morskou vodou, sa vydal k útesu, kde ju prvýkrát uvidel. Nečakal, že ju uvidí znova, chcel cítiť iba jej pach, čo sa neustále vznášal vo vode. Pachuť krvi, čo jej vytekala z rany, bola neustále tu a pomaly sa vytrácala.

Medzi pachom jej krvi bolo aj čosi iné. Niečo, čo vo vode predtým nebolo. Pach lovcov. Chcel sa vydať na útek, ale márne. Dlhá kopije sa mu zabodla do šupín v chrbte. Využil všetku silu na to, aby kopiju zlomil, čo sa mu aj podarilo. Lovci sa však nevzdávali, vrhali po ňom ďalšie. Drak sa celý pobúrený ich krutosťou vynoril nad hladinu a jedným mocným výskokom loď potopil. Nevšímal si krik, ktorý ľudia ešte pred utopením stihli vydať. Veď práve oni mu spôsobili bolesť, ktorú im teraz oplácal.

Pohľad Leaslye:
Odložila som rozčítanú knihu a poriadne som si zívla. Už veľmi dlhú dobu som nespala, trápili ma isté. . . problémy. Únos Terezy, nadchádzajúca vojna, aj samotná neprítomnosť Kamily. Mia bola neustále zaneprázdnená výcvikom, Kamila bola vyslaná medzi ľudí. Ja len dúfam, že je v poriadku. Jediný, kto pri mne zostal, bol Rhian. Teraz som mnou trávil veľa času, aj keď sme každý mali kopu svojich povinností. Každé ráno mi donášal raňajky, popritom sme sa rozprávali.

Proste všetko toto. Bola som mu za to nesmierne vďačná, za to, čo pre mňa každý deň robí. ,,Čo ešte nespíš?" spýtal sa ma. Opäť som si zívla a rozčítanú knihu som dala na hromádku ďalších kníh. ,,Musím sa teraz veľa učiť." odvetila som a unavene som sa na neho usmiala. ,,Ale no ták, nemusíš byť hneď na začiatku dokonalá liečiteľka." snažil sa ma od môjho každodenného študovania odhovoriť. ,,Nikto učený z neba nespadol." zasmiala som sa.

On sa iba jemne pousmial a dodal: ,,Pravda, no netreba to preháňať. Navyše, večer ti to do tej hlavy moc nenaskáče, obzvlášť keď si unavená. A keď hovoríme o tom nebi, prichádza búrka. Veľmi veľká búrka." Kývla som hlavou na znak súhlasu a položila som si ju na stôl. Dopadla na mňa ťažoba z celého dňa, ktorá ma prinútila upadnúť do tuhého spánku.

Pohľad Rhiana:
Zaspala na stole v knižnici. Opatrne som ju zobral do svojho náručia a odniesol do izby. Nežne som ju zakryl a ešte predtým, ako som odišiel, som jej dal malý bozk na čelo. Začínam mať pocit, že ju už neberiem iba ako kamarátku. Že je pre mňa niekto viac. . . Ešte som jej to nepovedal, nechcem ju tým teraz zaťažovať. No dobre, asi sa aj trochu bojím toho, že ona ku mne nič také necíti. Že ma berie čisto ako kamaráta. Nemal by som jej to za zlé, veď sa nepoznáme dlho.

Bol som unavený z celého dňa, ale ešte som nešiel spať. Vrátil som sa do knižnice a prečítal som si názvy kníh. Len tak zo zaujímavosti. Avšak to čo som tam medzi nimi našiel, ma udrelo ako facka. Obsah knihy bola nekromancia. Záložku mala na kapitole o oživení mŕtvych. Nevedel som, že v knižnici máme aj knihy o nekromancii. Nebol dôvod, aby sme tu takúto sekciu mali.

,,Hessarion!" zakričal som o niečo hlasnejšie, ako som pôvodne plánoval. Otočil sa na mňa so spýtavým výrazom na tvári. Bol som rád, že ešte nespal. ,,My máme v knižnici oddelenie s nekromanciou?" spýtal som sa ho na rovinu. Zamračil sa na mňa a pokrútil hlavou. Ukázal som mu knihu, ktorú som držal v ruke.

,,Odkiaľ si to vzal?!" mierne zvýšil hlas. ,,Leaslye tú knihu čítala." odvetil som. Hessarion sa zatváril vydesene, priam až na omdlenie. ,,To nieje kniha." Keď som sa tváril nechápavo, pokračoval: ,,To je kliatba."

Pohľad Mii:
Vzduch bol vlhký, blížil sa dážď. Alebo skôr búrka, poznala som to podľa mrakov, ktoré prekryli mesiac a hviezdy. Niečo mi našepkávalo, že to nebude len tak obyčajná búrka. Príde niečo väčšie, ničivejšie. Spravila som krok, potom dva, nakoniec som sa rozbehla do tmy. Nebola som vôbec unavená, chcela som ešte predtým, ako začne pršať, trochu potrénovať. Musela som si zlepšiť svoje reflexy aj v tme. Elfovia mali tú výhodu, že videli v tme. Aspoň na pár metrov. Ja som sa v tom musela aspoň zdokonaliť.

Zrak sa mi postupne prispôsobil a ja som začala rozoznávať obrysi stromov, aj keď len veľmi matne. Naučila som sa správne dýchať, aby som sa pri behu hneď neunavila. Vedela som trafiť nôž presne tam, kam som chcela, bez pomoci mágie. Ovládala som premety, kotrmelce, dokonca som vedela aj rýchlo vyliezť na strom. Toto všetko som sa chcela naučiť aj v tme. Verím, že sa mi to bude hodiť.

Preskočila som spadnutý strom, potom som sa okamžite vyšvyhla do vzduchu a chytila sa najbližššej vetvy. Vyšplhala som na ďalšiu, keď mi na nos dopadla prvá kvapka. Zaťala som zuby a liezla som ďalej. Na ruku mi dopadla ďalšia kvapka. A ďalšia, rozpršalo sa veľmi rýchlo. Ignorovala som to, proste som pokračovala vo výcviku. Vyliezla som až na samý vrchol stromu, kde som sa potrebovala vydýchať. Neušlo mi, ako sa v diaľke objavil blesk, po ktorom nasledoval hrom. Musela som čo najskôr zliezť.

Niečo mi ale hovorilo, nech tu ešte chvíľu zostanem. Nejaký nečujný hlas ma napádal, aby som sledovala blesky, čo sa preháňajú po oblohe. Toto rozhodnutie ma takmer pripravilo o život. . . Prvé pravidlo keď sa nachádzate uprostred búrky: NESCHOVÁVAJTE SA POD STROM, ANI NA ŽIADNY NELEZTE! Ako som tak sledovala dážď a blesky, jeden sa objavil až príliš blízko mňa. To bol dôvod, prečo som takmer spadla zo stromu. Respektíve som z neho naozaj spadla, ale včas som sa stihla zachytiť o spodnú vetvu. Síce som si zodrala ruky do krvi, ale je to omnoho lepšie, ako keby som mala byť od krvi celá.

Ten blesk ma natoľko vystrašil, až som neudržala rovnováhu a zrútila som sa zo stromu. Absurdné, no nie? Zoskočila som z vetvy a dopadla som na zakrvavené ruky. Trochu som sykla od bolesti. Snažila som sa to prehliadnuť a rozbehla som sa naspäť do zámku. Dobehla som akurát včas, keď sa tesne za mnou objavil blesk, čo krátko potom zanikol.

Ja viem, je odomňa hnusné, že som na svoje postavy uvrhla kliatbu 😁. Každopádne, som sama zvedavá, ako to dopadne ďalej. Ja si svoje príbehy väčšinou neplánujem dopredu, skôr improvizujem. Dúfam, že sa kapitolka páčila <3. Prajem všetkým ešte pekný večer ❤.