Dragons Sisters: Prísľub Mieru [ DOKONČENÉ ]

Všetko dobré sa raz končí

Jej pohľad bol strašný. Zlomený, plný žialu. . . Nemohla som sa jej čudovať, bol to jej jediný syn. ,,Za toto zaplatí." zaťala ruky v päst. ,,Hiril vuin. [Moja paní.] Nieje ešte nejaká možnosť, ako ho vrátiť späť?" slzy sa mi nemilosrdne tlačili do očí. Ja viem, bolo to odomňa tak trochu sebecké, keď som chcela, aby sa Hessarion vrátil do sveta živých. Ale. . . až teraz som si naplno uvedomila, ako som ho mala rada. Možno viac ako to. . . Predtým som ho brala ako samozrejmosť. A to bola chyba.

Kráľovná sa zhlboka nadýchla a zťažka povedala: ,,Je tu možnosť, ako ho oživiť. A ja to pre neho, aj pre teba rada urobím." Pozrela sa na mňa a v očiach sa jej objavil pocit uvoľnenia a zmierenia sa so svojím osudom. Skôr ako som stihla pochopiť význam jej slov, alebo skôr, ako ju niekto stihol zastaviť, urobila presne to, čo chcela. Reagan spolu s Rhianom si to uvedomili príliš neskoro. To už si naša paní podrezala žily na rukách a začala hovoriť zaklínadlo.

Krv stiekla po jej prstoch až na Hessarionov hrudník. Po odriekaní zaklínadla sa kráľovná naposledy nadýchla, pobozkala svojho syna na čelo a povedala: ,,Gi melin. [Milujem ťa.]" Následne upadla do večného spánku. Stráže ju stihli zachytiť skôr, ako jej telo dopadlo na zem. Po celom tele jej okamžite začali vyrastať kvety, ktoré vykvitli do nadpozemskej krásy. ,,Tieto nikdy nezvädnú." započula som za sebou Reaganov hlas.

Jedna neposlušná slza mi stiekla po líci. Sklonila som hlavu a bezducho som hľadela na zem. ,,Mia?" Zodvihla som pohľad na opäť živého Hessariona. Rozbehla som sa za ním ako raketa a div som ho nezhodila z lôžka, keď som ho objala. ,,Osud nám doprial byť spolu." povedala som pomedzi vzlyky. O chvíľu mu to došlo. . . Došlo mu, čo jeho matka spravila pre to, aby ho vrátila späť.

Pochovali sme ju, ako sa na panovníčku a matku elfov patrí. Slnko malo už navždy žiariť na kvety, ktoré vykvitli na jej počesť. Každý z nás jej doprial pokoj u rieky v Angore. ,,Spev vtákov bude sprevádzať jej dušu do sveta mieru." tak znela jedna z viet, ktorú nový panovník predniesol na pohrebe svojej matky.

,,Zdvihnime naše čaše do výšky a vzdajme úctu. Dnes prichádza nová éra, nový začiatok po boku ľudí. Neplačme, radujme sa. Pretože kráľovná nám zaistila novú budúcnosť a preto odišla do večného blahobytu. Bola to cena za všetko, čo pre náš ľud kedy urobila." ešte dlho mi v hlave zneli tieto slová a následné ďakovanie elfov.

Kamila nám poslala list, v ktorom stálo, že ľudia podpísali zmluvu s elfmi a že sa bude ponáhľať domov. Domov. . . Toto je teraz môj nový domov. Myšlienkami som zablúdila k mame a otcovi. Sú mŕtvi. . . Nechcela som tomu veriť, nechcela som veriť jemu. Bol to môj brat, to on ma vždy podržal. A popritom ma iba celé tie roky ťahal za nos. Vedel, že sem raz zavítam, všetko mal dopredu naplánované. Takže určite vie, že sme sa spojili s ľuďmi! Všetko mi začalo do seba zapadať. Stále ťahá za špagátiky a má dopredu nachystaný každý ďalší krok. Budeme musieť byť opatrnejší a dobre si premyslieť každý náš krok. . .

Pohľad Terezy:
,,Je veľmi stará." konštatoval Vargas, keď si obzeral môjho nového draka. Pohľadom si ju premeriaval od hláv až po laby. Hlavy sa už viac medzi sebou nehašterili. Bolo to strašne mätúce, nevedela som, na ktorú sa mám skôr pozerať. Už nejakú chvíľu som sedela na dne dračieho hniezda a snažila sa si v hlave usporiadať myšlienky. Čo bude teraz? Budeme sa ďalej tváriť, že sa nič nestalo, alebo sa medzi nami všetko zmení? Kedy sa vrátim do Angory?

Ani na jednu z otázok som nedokázala nájsť odpoveď. ,,Si v strese." ,,Prosím?" spýtala som sa ho. ,,Si príliš napnutá, dýchaš rýchlejšie ako obvykle. A hlavne sa trasieš." poznamenal a uškrnul sa. Zamračila som sa a pozrela som sa na svoje ruky. Mal pravdu, naozaj som sa triasla. A nie málo. ,,Je mi iba zima." pokrútila som hlavou a rukami som si oblapila kolená. Vargas sa ku mne priblížil a objal ma svojimi mocnými rukami. ,,Už je ti teplo?" spýtal sa ma šeptom. ,,No. [Áno.]" odvetila som a usmiala som sa na neho. Takže už piznám odpoveď na jednu otázku. Už sa viac nebudeme tváriť, že medzi nami nič nieje.

,,Kto ťa učil elfštinu?" spýtal sa ma. ,,Nikto. Učila som sa sama. Teda, skôr som niečo málo pochytila od ostatných elfov." odpovedala som mu s úsmevom. ,,Vieš. . . je príjemné nebyť krutým. Kto by to bol povedal, že byť milým je tak ľahké." smial sa. ,,Ty si milý už od narodenia. Len si to v sebe potláčal, pretože si sa bál trestu, ktorý by ti udelil otec." odvetila som. ,,Ako to vieš?" Zdalo sa mi to, alebo som v jeho pohľade našla kúsok strachu? Ak tam aj nejaký strach bol, hneď sa vytratil a nezostala po ňom ani pamiatka. ,,Iba hádam." povedala som trochu tichšie, ako som plánovala.

Pomaly sa stmievalo a ja som sa uložila ku spánku. Bola som z celého ďna poriadne vysílená. Neuveriteľné, ako sa v jeden deň mohlo stať toľko vecí. Spomenula som si, že som sa zabudla Vargasa spýtať, kto to v tej tmavej miestnosti bol a čo po mne chceli. Teraz som to už ale nechcela riešiť. Už som chcela iba spať a oddychovať. ,,Sladké sny, drahá." Vargas si ma k sebe privinul a zaspal spolu so mnou.

Pohľad z tretej osoby:
,,Tak ich nájdite! Mám vás už plné zuby! Ste dobrí iba na zaradenie do armády. Neviete nájsť jedno obyčajné dievča a polovičného temného elfa!" kričal pán na svojich poddaných. Po tom, ako odišli zo sály, kráľ zostal sám. Bol plný zlosti a nenávisti. Musel zabiť svoju jedinú sestru, to bol jeho prvý krok k pomste. Možno ho to trochu mrzelo, ale keď si uvedomil, že je tiež iba obyčajný, úbohý človek, ľútosť ho rázom prešla. Najviac ho ale štvalo to, že jeho cieľ na nadobnutie svojej predošlej moci, ktorý mal už takmer na dosah, unikol. A to všetko len kvôli tomu bastardovi!

Pôvodne sa chcel pomstiť iba ľuďom, ale veci sa menia. A spolu s nimi aj názory. ,,Nevadí mi, keď pri plienení ľudských mest zahynú aj elfovia. Je to len a len ich problém. Za svoju naivitu a dobrosrdečnosť si vybrali zle. Každý čin si vyberá svoju daň. Pre nich to bude obzvlášť vysoká cena. Podpísali zmluvu so samotnou smrťou."