Dragons Sisters: Prísľub Mieru [ DOKONČENÉ ]

Konečne idem domov

Pohľad Kamily:
Konečne sa vraciam späť do Angory. Nemôžem sa dočkať. Starosta si ma celkom obľúbil a to za tak krátku dobu. Navrhol mi, že môžem prespať pod jeho strechou, ale ja som to odmietla. Radšej som odišla z mesta a vyspala sa pod stromami spolu s Flameriderom. Schúlila som sa do klbka vedľa neho a on ma prikryl svojím krídlom.

Zobudila som sa ešte za svitu mesiaca, odhadovala som, že mohli byť tak štyri hodiny. Zobudilo ma šramotenie v kríkoch. Flamerider bol úplne pokojný, čo naznačovalo, že nám nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Nakoniec vysvitlo, že to bol iba malý zajačik. Prihopkal ku nám a nechal sa poškrabkať za uškom. Mal čisto bielu srsť, ako keby ho niekto čerstvo vykartáčoval. ,,Ňufko!" ozvalo sa. Chvíľu bolo zase ticho, no potom hlas opäť zvolal: ,,Ňufko, kde si!"

Postavila som sa zo zeme a zajačika som si zobrala na ruky. Neprotestoval, určite bol zvyknutý na ľudí. Vydala som sa za tým hlasom, ktorý patril malému dievčatku s orieškovo hnedými vlasmi a jasno zelenými očami. Jasno jej žiarili, ako mačke pri love. ,,Ahoj." pozdravila som ju milo. Vyplašene sa na mňa zahľadela a už aj chcela ujsť, no keď uvidela, ako držím jej zajačika, nesmelo zostala stáť. ,,To-to je môj zajac." povedala. ,,Ja viem. Volá sa Ňufko, všakže?" snažila som sa o čo najviac prívetivý a milý tón.

Nezabudla som sa usmiať. Na moju rečnícku otázku prikývla, čím ju vlastne potvrdila. ,,Aké je tvoje meno?" opýtala som sa jej po chvíli, popritom, ako som rukou prechádzala po jemnej srsti jej domáceho miláčika. ,,Laura." odvetila tíško. ,,Čo robíš za bránami mesta v takúto skorú rannú hodinu?" vypytovala som sa ďalej. ,,Utekám." zašepkala takmer nečujne. Sledovala som ju, ako sa jej zmocňuje panika. Žmolila si dlane, zubami si hrýzla do spodnej pery. Nakoniec som sa odhodlala pýtať sa ďalej: ,,Pred čím utekáš?"

Chvíľu bolo ticho, ktoré narušoval iba náš dych a zajačikovo metanie sa v mojich rukách. Položila som ho teda na zem a ďalej čakala na odpoveď. ,,Pred smrťou." zašepkala a ja som mala čo robiť, aby som ju počula. Keď som nič ďalšieho nepovedala, pokračovala: ,,Na inom kontinente je úplne bežné upalovanie čarodejníc. A ja som práve z toho iného kontinentu."

,,Koľko máš rokov?" spýtala som sa jej. Odhadovala by som ju možno tak na desať rokov, preto bolo pre mňa ťažko uveriteľné, že by ju už v tomto veku označili za čarodejnicu. ,,Deväť." odvetila. Tak som sa skoro trafila. ,,Ako prišli na to, že si čarodejnica?" odľahčila som si pravú nohu a teraz bola celá moja váha prenesená na tú ľavú.

,,Moc sa vypytujete. Ale videli ma, ako sa učím felčiarskemu remeslu od mojej babičky." keď to dopovedala, jemne sa usmiala. Tak ako rýchlo sa jej úsmev zjavil, tak rýchlo aj pominul. Už sa viac neusmievala a neprejavovala šťastie, miesto toho sa hej po líci skotúľaľa jedna neposlušná slza. Došlo mi, prečo tak zrazu posmutnela.

,,Uprednostnila tvoj život pred tým svojím. . ." vyslovila som zo svojich úst vetu, ktorá ju iste musela zabolieť ako črepina skla zapichnutá hlboko v srdci. Prikývla na znak súhlasu. ,,To mi je ľúto." sklonila som hlavu a svoj zrak som uprela na zem. Pomaly sa tma menila na šero, ktoré potom vystrieda svetlo slnka. Ako som tak hľadela na zem, niečo mi napadlo.

,,Mohla by som ti pomôcť. Ak by si chcela." pri poslednej vete som stíšila hlas. ,,Ako?" v jej očiach som uvidela neskrývanú zvedavosť a možno aj nádej. ,,Odlietam do Angory. Tam by si bola v bezpečí. Aj keď. . . nie na dlho." vysvetlila som jej.

,,To by ste pre mňa urobili?" vyzeralo to, ako keby na poslednú vetu zabudla. Alebo ju snáď prepočula? ,,To je to najmenej, čo pre teba môžem urobiť." usmiala som sa. Nadšene začala skákať a tlieskať rukami.

S obrovským nadšením okolo mňa poskakovala a biely zajačik sa ju márne snažil dobehnúť. ,,Tak poď. Určite si hladná." vydala som sa aj s ňou v pätách za Flameriderom. Ten zase spokojne odfukoval, na náš príchod sa ale okamžite zobudil. Všimla som si, ako sa Laura zastavila a neisto hľadela na neónovo čierneho draka. ,,Po prvýkrát som reagovala rovnako ako ty." nad tou spomienkou som sa musela pousmiať. Ach, kde sú tie bezstarostné časy, kedy bolo mojou jedinou starosťou to, aby som prišla včas na hodinu a aby som si na lekciách lietania nezlámala všetky kosti v tele.

Zbalila som si tých pár vecí, čo som mala, no ešte predtým som dala Laure najesť. Neušlo mi, že bola poriadne vychudnutá a špinavá. Musela byť už nejakú tú dobu na úteku. Stále mi ale nešlo do hlavy, ako mohla svojho domáceho miláčika udržať v takom dobrom stave, keď ona sama vyzerala ako bezdomovec. Taktiež som nedokázala pochopiť tých, čo ju vyhnali z domu. Veď je to iba nevinné dieťa. Ako sa ku nej mohli zachovať tak kruto? Upálili jej babičku, vyhnalu ju z domova a kto vie čo ďalšie jej ešte urobili.

Zazipsovala som svoj batoh, no nechala som ho mierne pootvorený, aby biela gulička, čo bola v ňom, mohla bez problémov dýchať. Vysadla som do sedla a Lauru som si posadila pred seba. Objala som ju rukami, ktorými som sa chytila rúčok na sedle. Farba sa z nich rýchlo odlupovala, najmä keď som do nich na začiatku zarývala nechty. ,,Poletíme pomalšie, aby si sa udržala a aby sa Flamerider tak rýchlo nevysílil." povedala som.

,,Je to bezpečné?" spýtala sa ma. Usmiala som sa nad tým a odvetila som: ,,Áno, je. Presne toto som sa kedysi opýtala aj ja. Iba sa drž, nič iné robiť nemusíš." ,,Neboj sa, nič sa ti nestane." ubezpečila som ju ešte raz. Flamerider prestúpil z nohy na nohu a ponaťahoval si stuhnutý krk. Roztiahol krídla a aj tie si ponaťahoval. ,,Gwaem. [Poďme.]" prikázala som a drak ma poslúchol. Presne ako kedysi povedal Reagan, neovládala som ho. Naše mysle sa zosúladili, nepotrebovali sme sa jeden druhého pýtať, čo teraz. Iba výzva k vzlietnutí zostala.

Išli sme pomalšie ako zvyčajne, kvôli Laure. Príde mi teraz až smiešne, že som kedysi prehlásila, že rýchlosť priam neznášam. Že som sa kedysi bála a nedokázala som sa na drakovi ani len udržať. A teraz tu sedím s dievčaťom, čo som spoznala pri hlavnom meste Dras Leony a miesto toho, aby som sa pevne držala, dávam pozor na ňu.

,,Prečo zrovna Plamenný Jazdec?" prehodila zrazu, keď sme prestali stúpať a volne sme leteli nad okolitou krajinou. Pokrčila som ramenami a odvetila: ,,Ani sama neviem. Tak sa mi to k nemu hodilo." ,,Možno preto, že má farbu plameňov." otočila na mňa hlavu a zaškerila sa. ,,Možno." pritakala som neprítomne. Myšlienkami som zablúdila k spoločným chvíľam s Flameriderom. Ako som ho prvýkrát stretla. Taktiež som myslela na to, ako mi pred očami naposledy vydýchol kvôli jedu, čo sa nachádzal v šípe, ktorý ho zasiahol.

,,Vieš, ľudia si nemyslia že som čarodejnica pre to, že ma prichytili s mojou babičkou ako sa učím liečiť." začala. ,,Myslia si to preto, pretože ja ňou asi naozaj som." prešla do šepotu, ktorý som cez vietor sotva počula.

,,Ako to?" nerozumela som. Nadýchla sa a spustila: ,,Mám pocit, že dokážem cítiť ľudské pocity a že počujem niektoré myšlienky." Odvrátila som pohľad od cesty pred sebou a začala som sa pevne sústrediť na ňu. Hlavou mi vŕtali rôzne myšlienky typu: Prečo mi to všetko hovorí? Veď sa poznáme iba pár hodín. Je niečo také vôbec možné?

,,Verím ti. Niečo mi napovedá, že sa ti môžem zdôveriť s čímkoľvek." opäť sa usmievala, bol to úprimný úsmev. ,,A ty svojej intuícii veríš?" spýtala som sa jej. Nesúhlasne pokrútila hlavou: ,,To nieje intuícia. Ako keby mi nejaký hlas v hlave šepkal čo mám robiť. Upriamila na mňa svoje zelené oči a pozorne si ma nimi premeriavala. Ako keby chcela zistiť na čo myslím a aké pocity sa vo mne odohrávajú. Zbytok cesty sme prehodili už len zopár slov.