Dragons Sisters: Prísľub Mieru [ DOKONČENÉ ]

Vyslankiňa

Pohľad Kamily:
,,Pôjdeme k ľuďom." prehlásila som. Všetky pohľady sa presunuli na mňa. ,,To neprichádza do úvahy!" Hessarion od hnevu buchol do stolu. ,,Požiadame ich o pomoc. Ak by sme im vysvetlili danú situáciu, mohli by sme uzavrieť prímerie a spojiť sa." presadzovala som si svoj názor. Reagan si povzdychol a dodal: ,,Nie je to také jednoduché." ,,Mne to jednoduché pripadá." Ruky som si prekrížila cez prsia.

,,Ľudia sú naši hlavní nepriatelia." zapojil sa do rozhovoru Rhian. ,,Aj my sme predsa ľudia." odvetila Leaslye podráždene. ,,Nehnevaj sa, na vás som to tak nemyslel. Vy ste iné ako ostatní z vašej rasy." obhajoval sa Rhian. ,,Matka, čo si o tom myslíš ty?" otočil sa na svoju matku a panovníčku Hessarion.

Tá si povzdychla a chvíľu premýšľaľa. ,,Kamila, ak si ochotná riskovať svoj život a život svojeho draka pre niečo, čo sa nemusí stať skutočnosťou, musím to zamietnuť." odvetila po chvíli. Keď som na to nič nepovedala, pokračovala: ,,V tieto dni sa nesmieme dopustiť žiadnej chyby, ktorá predtým išla zmeniť. Potom by to totižto boli naše posledné dni."

Rada ešte nejakú chvíľu pokračovala, dokým sa všetci nezhodli na svojich zostávajúcich možnostiach. Všetci, okrem mňa. Reagan sa na mňa občas pozrel, no ja som nemienila ustúpiť. Po skončení rady som bez slov opustila miestnosť a vydala som sa do svojej izby. ,,Kamila, počkaj." ten hlas som veľmi dobre poznala. Otočila som sa na Reagana, ktorý ma už stihol dobehnúť. Spýtavo som sa na neho pozrela, bola som už aj tak dosť podráždená, lenže slová vládkine som nemohla brať nahlucho. ,,Toto si vezmi zo sebou." podal mi papier zmotaný do ruličky. ,,Myslela som si, že to kráľovná zamietla." nerozumela som tomu.

,,Ona možno áno. Ale princ ti dáva svoj súhlas. A jeho hlas tiež niečo znamená." Reagan sa na mňa usmial. ,,My sme nakoniec súhlasili tiež. Iba Rhian to odmieta. Teraz, si vyslankiňa elfov." Od šťastia a zároveň prekvapenia som ho objala a potom som sa pobrala nachystať sa. Treba vyraziť čo najskôr. Sedlár Lauren mi vyrobil špeciálny batoh na sedlo. Nebol zrovna najväčší, ale na malé veci to postačilo. Nevedela som, ako dlho budem preč, preto som si zabalila aj trochu jedla. Všetko som napchala do batohu a opustila som svoju izbu.

,,Veľa šťastia. Dávajte si na seba pozor." popriala mi Mia a Leaslye. ,,Choď do Panory. Tá leží smerom na juhozápad." Hessarion mi so slovami podal aj malý kompas. ,,Ďakujem." na viac som sa nezmohla. Kým sme sa tu my lúčili, čas bežal.

Flamerider na mňa už čakal. Netrpezlivo prešľapoval z nohy na nohu. Vyšvihla som sa do sedla, nohy som dala do strmeňov. Batoh som pripevnila na zadnú, vrchnú časť sedla. Keď som zapla posledný zo štyroch popruhov na sedle, vydala som drakovi krátky príkaz, aby sme mohli vyraziť. Odrazili sme sa od zeme a neuveriteľnou rýchlosťou sme stúpali medzi mraky. Trochu som sa zladila s kompasom a Flamerider zahol smerom na juhozápad.

Pohľad Terezy:
Oči sa mi otvorili, ale nič som nevidela. Mala som totálne okno. Chcela som sa pohnúť, ale moje telo ma nepočúvalo. Dokázala som hýbať iba očami. Na čo mi to ale bolo, keď som nič nevidela? Započula som kroky. ,,Konečne si hore. Už som si myslel, že som ťa omylom zabil." začal sa smiať.

Pomaly som pohla prstami, konečne sa mi to podarilo. Začala som mykať hlavou. Konečne! ,,Oh, prepáč, zabudol som." povedal. Postupne som začínala vidieť. Bola som šťastná. Pred sebou som uvidela kľačať muža s jazvou cez oko. Videla som ale dobre? On sa na mňa vážne usmieval? Rozviazal mi ruky a taktiež mi vytiahol lano z úst. Sadla som si čo najďalej od neho. On sa ale priblížil a zahľadel sa na moju ruku. ,,To som urobil ja?" Zahľadela som sa na svoju ruku, zápästie som mala celé napuchnuté a sfarbené do fialova.

,,Ospravedlňujem sa ti. Hneď to napravím." po týchto slovách ma uchopil za ruku a ja som skríkla. Strašne to bolelo. A to sa ma dotkol len zľahka. Kričala som od bolesti, keď mi ruku chytil pevnejšie a začal si niečo šepkať. Zahmlievalo sa mi pred očami. Bolesť pomaly ustupovala, aj keď veľmi pomaly. Z jeho rúk vyžarovala akási malá žiara, ktorá mi pokryla celé zápästie. Bolesť nakoniec úplne prešla. Vydýchla som si. ,,A je to." zašepkal a postavil sa. ,,Kto si?" konečne som sa odhodlala niečo povedať.

Otočil sa na mňa s takým divným pohľadom, ktorý som nedokázala identifikovať. ,,Som Vargas." vyslúžila som si od neho poklonu. V hlave sa mi začalo rozjasňovať a všetko mi začínalo dávať zmysel. Časti skladačky do seba s ľahkosťou zapadali. ,,V." povedala som takmer nečujne. Usmial sa na mňa, počul to. Potom sa len tak vyparil. Zostala som tam sama, premýšľajúc, čo sa udeje ďalej. Keď som na nič normálneho neprišla, vzdala som to. Bola som unavená, ako keby som týždeň nespala. A pritom som spala pod vplyvom mágie. Ľahla som si na studenú, kamennú zem a zavrela som oči. V momente som zaspala do nepokojného spánku.

Pohľad Kamily:
A sme tu. Po dlhej a náročnej ceste sme sa ocitli v Panore. Obrovské a honosné mesto sa rozprestieralo široko ďaleko. Budovy žiarili novotou a luxusom. Pristáli sme v jednej temnej uličke. Z batohu som vybrala zrolovaný papier a Flameriderovy som pokynula, aby išiel niekam do bezpečia. Bolo niečo okolo štyroch hodín ráno, pomaly začalo vychádzať slnko. Poslúchol ma a odletel.

,,Nádych, výdych." bola som mierne vystresovaná. Vyšla som z uličky a zamierila som na námestie. Aspoň som sa ho snažila nájsť. Všetci ešte spali, preto som sa dokázala nepozorovane obšmietať po meste. ,,Hej ty!" skríkol po mne jeden strážnik. ,,Áno?" otočila som sa na neho. ,,Čo tu robíš takto skoro ráno?" opýtal sa ma ten druhý, čo stál o niečo ďalej. ,,Som vyslankiňa a prišla som sem, aby som o niečo požiadala starostu tohoto mesta." vyslovila som svoje poslanie.

,,Je skoré ráno. Starosta ešte spí." povedal mi ten prvý. ,,Daj si dole tú kapucňu!" okríkol ma. ,,Ako si prajete." povedala som a zložila som si to, čo mi zakrývalo celú tvár. Vedela som, prečo to odomňa chceli. Aby sa presvedčili, že niesom elfka. Vlasy som si dala za uši, aby som ich ubezpečila, že niesom. ,,Zaveďte ma za vaším pánom!" rozkázala som im. ,,Ty tu nerozkazuješ!"

Otočila som sa na strážnika, čo stál za mnou. Na ruke sa mi objavil plameň jasného ohňa. ,,Ešte niečo?" môj výstražný tón hlasu hovoril za všetko. Strážnici vytiahli svoje zbrane a namierili ich na mňa. ,,Nikomu z vás nehodlám ublížiť. Ale za vašim pánom ma zavediete, inak sa zo svojimi vlasmi môžete rozlúčiť." vyhrážala som sa im. So strachom v očiach, ktorý ale chceli skryť, zložili zbrane a jeden strážnik mi pokynul hlavou, aby som ho nasledovala. Spokojne som sa usmiala nad svojim víťazstvom.