Dragons Sisters: Prísľub Mieru [ DOKONČENÉ ]

Krik

Pohľad Leaslye:
Skoro celú noc som bola s Rhianom. Lietali sme vysoko v oblakoch a ja som sa nemohla vynadívať na tú nádheru. Bolo to neuveriteľné. Keď sme sa vysmiati vracali do svojich izieb, zase som počula ten krik. Odvážila som sa na to Rhiana opýtať: ,,Čo to je?" ,,To nepotrebuješ vedieť." odvetil mi a rýchlo odomňa odvrátil zrak. No ja som to nemienila nechať tak. Chcela som zisiť, čo to je.

Odišla som do svojej izby a potichu som za sebou zavrela dvere. Pomaly už začalo svitať. Sadla som si na svoju posteľ a usylovne som premýšľaľa, no nič mi nevedelo napadnúť. Čo predomnou Rhian tajil? Bola som tu eštelen necelý druhý deň a už sa tu dejú podivné veci. A ja chcem zistiť ich príčinu.

,,Dobré ráno." pozdravila ma rozospato Kamila. ,,Ako si sa vyspala?" opýtala som sa jej. ,,Dobre. Lepšie sa mi snáď nikdy nikde nespalo." odvetila mi Kamila s úsmevom. ,,A ty?" opýtala sa ma po chvíli. Pokrútila som hlavou a povedala som: ,,Nemohla som spať." Nerada klamem, no teraz to bolo iné. Zatiaľ som im nemohla povedať o Rhianovi. Poviem im to, keď nastane vhodná chvíla. Kamila mi na to už nič nepovedala a odišla do kúpeľne. Oprela som sa o stenu, ktorú som mala za postelou a s povzdychom som zavrela oči. ,,Si v poriadku?" opýtala sa ma Tereza. Ani neviem kedy sa zobudila. To mi trošku ušlo. ,,Áno, som. Len som nemohla spať." odvetila som s falošným úsmevom na tvári.

Po raňajkách som išla na svoju prvú hodinu. Náš učiteľ nám vysvetľoval dnešné zadanie. Mali sme z vody vytvoriť nejaký obraz. Mali sme z nej vytvoriť niečo, čo nám prirástlo k srdcu. Keď som sa rozhliadla po ostatných, každý tvoril niečo iné. Rhian, ktorý bol nablízku, tvoril svojeho draka. Môj cieľ bol jasný. Chcela som vyobraziť hviezdnú oblohu. Tá mi prirástla k srdcu, bola nádherná. Aj keby som bola nejaká svetoznáma maliarka, nikdy by som nevystihla dokonalú a bezchybnú krásu nočnej oblohy. Nakoniec mi niečo napadlo. Z vody sa mi podarilo vytvoriť oko a následne som sa snažila ho nejako vylepšiť. Dodať tomu obrazu skutočnú nádheru. Po niekoľkých neúspešných pokusoch som to vzdala. Keď som sa rozhliadla po triede, zachytila som, Rhianov pohľad. To, čo vytvoril, ma zarazilo. Myslela som si, že tvoril svojeho draka, no on na jeho chrbát pridal dve malé postavičky. Jedna mala ruky nad hlavou a vyzerala šťastne. Tá druhá ju s úsmevom sledovala.

Až po chvíli mi došlo, že som to ja a Rhian, počas včerajšej noci. Učiteľ sa medzi nami prechádzal a nakoniec sa zastavil pri Rhianovi. ,,To je krásne, Rhian. Tu môžeme presne vidieť, ako sa aj z obyčajných činností, môže stať nezabudnuteľný zážitok. Užívajte si života, pretože nikdy neviete, kedy nečakane skončí." hovoril učiteľ celej triede a popritom sa usmieval. Potom prešiel ku mne a zvedavo si obzeral môj výtvor. Nakoniec dodal: ,,Leaslye, čo ti prirástlo k srdcu? Čo si vytvorila?" Cítila som, ako mi horúčava zaplavuje tvár. Nakoniec som odpovedala: ,,K srdcu mi prirástol pohľad na hviezdnu oblohu." Bola to síce len polopravda, avšak podľa mňa môj výraz na tvári hovoril za všetko. Rhian na mňa uprel svoj prenikavý, mesačný pohľad a ja som bola šťastná, že sedím, inak by sa mi určite podlomili kolená.

Celý deň prebehol v pohode. Tá pravá zábava mala začať až po zotmení. Chcela som totiž zistiť, čo to bolo za krik. Nikomu som nepovedala, čo plánujem urobiť, chcela som si byť totižto istá, že mi v tom nikto nezabráni. Po večeri sme sa z dievčatami ešte zhovárali a keď sme si každá ľahli do vlastnej postele, snažila som sa spánok iba predstierať. Keď som sa dostatočne uistila, že všetky spia, opatrne a hlavne potichu som opustila svoju posteľ. ,,Kam ideš?" opýtal sa ma niekto. Od strachu som až poskočila, no našťastie som nevykríkla. Bola to Tereza. ,,Prečo ešte nespíš?" povedala trochu nahlas. Okamžite som ju začala utišovať: ,,Nie tak nahlas. A skôr ja by som sa mala opýtať, prečo nespíš." Tereza sa zamyslela a potom dodala: ,,Nemôžem spať. A navyše niesom unavená."