Dragons Sisters: Prísľub Mieru [ DOKONČENÉ ]

Šanca

Pohľad Terezy:
Prudko som sa nadýchla. Bolo to, ako keby som niekoľko dní nedýchala. Ležala som pripútaná k lôžku. Okolo mňa sa nachádzali ďalšie lôžka, na jednom z nich, na úplne opačnom konci miestnosti, som uvidela ležať postavu. Keď som sa lepšie pozrela, zistila som, že to bola Leaslye. Tiež už bola hore a naše pohľady sa stretli. Opatrne sa postavila zo svojho lôžka a prišla ku mne. Sadla si na vedľajšiu posteľ a uprene na mňa hľadela.

Nevedela som, čo mám povedať. Alebo, či mám vôbec niečo povedať. Nakoniec Leaslye prerušila ticho ako prvá: ,,Čo si si od neho sľubovala?" Zaráz som pochopila jej otázke. ,,Neviem. Myslela som si, že mi z môjho života spraví ešte krajší život." odvetila som pravdivo. Nemalo cenu klamať. Aspoň nie teraz. ,,Chcel ťa využiť. Vraj si mala strašný záchvat. Ak by sa mu to podarilo, nemusela by si to prežiť." hovorila mi Leaslye popritom, ako sa hrala so šnúrkou z periny. ,,Správala som sa hrozne, že?" celkom asi zbytočná otázka. ,,Celých desať dní. Polovicu z tých dní si bola tu." vysvetlila mi a súhlasne pokývala hlavou.

,,Prepáč mi to." zašepkala som. Leaslye sa na mňa nechápavo pozrela. Potom prehlásila: ,,Neospravedlňuj sa iba mne. Aj keď neviem za čo." ,,Za to, že som ťa napadla. A aj za to, ako som sa správala." povedala som. Leaslye sa usmiala a viac sa ku mne priblížila. Začala ma rozvezovať. ,,Čo to robíš?" opýtala som sa jej. ,,Zaslúžiš si druhú šancu." povedala mi bez toho, aby sa na mňa čo i len trochu pozrela. Plne sa sústredila na rozvezovanie lán, ktorými som bola zviazaná.

Keď skončila, opäť si sadla na druhé lôžko. ,,Teraz sme vyrovnané." odvetila cez úsmev, ktorý bol teraz ešte žiarivejší, ako predtým. Nič som na to nepovedala. Zostala som sedieť na svojom lôžku a na chvíľu som sa ocitla vo svojej fantázii. Čo ak ich znovu sklamem? Ďalšiu šancu mi už potom nedajú. Nesmiem to znovu pokašľať. ,,Prečo si tu vlastne ty?" musela som prerušiť to nepríjemné ticho. Leaslye sa na chvíľu zamyslela a potom odvetila: ,,Pred desiatimi dňami sme išli na celodenný výlet. Zhrniem to v krátkosti, skoro som sa utopila. Prá dní si ma tu nechali a keď zistili, že mám zlomené dve rebrá, môj pobyt tu, sa trochu predĺžil."

Keď som sa na ňu pozrela, nevyzerala, že by mala niečo zlomené. Ako keby čítala moje myšlienky, nadvihla si svoje tričko a ukázala mi obviazané brucho a časť hrudníka. Žiarivo sa na mňa usmiala, úsmev som jej oplatila, aj keď ten môj bol smutný. ,,Čo teraz?" spýtala som sa. ,,Počkáme. Chodia nás v určité hodiny kontrolovať a mne nosia jedlo. Občas sa sem dostaví niktorá z dievčat, alebo ma príde pozrieť Rhian." v jej hlase bolo bádať obrovské nadšenie.

,,Kto je Rhian?" neodpustila som si tú otázku. ,,Je to môj priateľ. Poznáme sa už nejaký ten piatok." vysvetlila mi a do líc sa jej nahrnula červeň. ,,Páči sa ti, však?" drzo som sa usmiala. Pozrela sa na mňa, zreničky v očiach sa jej rozšíryli od strachu. Vedela som, že som trafila klinec po hlavičke. ,,Jasné že nie." snažila sa mi to povedať čo najviac bez emócií. Keďsom sa na ňu usmiala, pokračovala: ,,No dobre. Možno trošku. Ale vážne iba naozaj trošku."

Ďalej som ju podpichovala a presviedčala som ju, nech mi o ňom niečo povie. Spoločne sme sa smiali, až mi vyšli slzy z očí. Zrovna keď mi hovorila o tom, aké má krásne oči, boli sme prerušené. Otočila som sa ku vchodu, kde vo dverách stál spomínaný Rhian. Pomalým krokom sa vybral k Leaslye a mňa si ani nevšimol. Aspoň som si to myslela. ,,Už ti je lepšie?" opýtal sa jej starostlivo a do ruky jej niečo vložil. Leaslye sa na to pozrela a od úžasu až vykríkla. S nadšením mi to ukázala, bol to malý prívesok v tvare lesklo modrej hviezdy. ,,Je krásny." pritakala som.

Až teraz si ma Rhian všimol. Pokúsil sa o milý úsmev, no moc mu to nevyšlo. Miesto toho sa mu na tvári objavila divná grimasa. ,,Zapla by si mi ho prosímťa?" poprosila ma Leaslye a otočila sa mi chrbtom. Odhrnula si vlasy a ja som jej prívesok zapla. ,,Ďakujem." povedala s úsmevom a priam až vyskočila z postele. Potom pribehla k Rhianovi a objala ho. Bolo na ňom trochu badať prekvapenie, ale rýchlo jej objatie vrátil. Rhian si ma začal pozorne a podozieravo premeriavať, ale nič nepovedal.

Opatrne som sa postavila, moje nohy vypovedali službu a ja som si opäť sadla na lôžko. Skúsila som to znovu, tentoraz sa mi podarilo sa postaviť. Síce sa mi nohy trochu triasli, ale stála som. Poriadne som sa ponaťahovala a prešla som pár neistých krokov. Obidvaja ma popritom celú dobu sledovali. Keď som sa začala konečne cítiť ako predtým, moje nohy ma konečne začali poslúchať, vrátila som sa na lôžko. ,,Potrebovala som sa trochu poprechádzať. Je to celkom divný pocit, že som tak nechodila." vysvetlila som im moje počíňanie.

Chvíľu sme tam tak sedeli a Rhian mi pokladal rôzne otázky. Napríklad, či som mala nejaké sny, alebo či som z niekým hovorila. Keď som mu odvetila, že sa mi nič nesnívalo a že mi pripadalo, ako keby som bola mŕtva, náhle sa postavil a odišiel z ošetrovne. O chvíľu sa vrátil po boku elfa v bielom obleku. Elf mal dlhé a strieborné vlasy. Asi doktor, podľa štýlu jeho obliekania mi to prišlo najpravdepodobnejšie.

Rhian sa vrátil za Leaslye, iba elf zo striebornými vlasmi zostal stáť. ,,Mohli by ste prosím opustiť túto mistnosť?" požiadal ich a pozrel sa na nich. Bez slova sa postavili a bok po boku odišli. Leaslye ma ešte predtým stihla obdariť úsmevom. ,,Takže, počas toho, ako si spala, nemala si sny?" položil mi otázku. Pokrútila som hlavou. ,,A počula si niekoho hlas?" položil mi druhú otázku. Opäť som nesúhlasne pokrútila hlavou. ,,Zaujímavé." povedal si sám pre seba.

,,Dával som ti lieky na zabránenie ovládnutia tvojej mysle. Občas si dostala nejaký záchvat, keď sa dotyčná osoba o to pokúsila, no postupne sa doba trvania tvojich záchvatov skracovala, až si ich nakoniec prestala mať úplne. Pamätáš si niečo z toho?" vyslovil tretiu otázku. Nad týmto som musela pouvažovať. Usilovne som sa hrabala vo svojich spomienkach, či sa mi niečo náhodou nevybaví.

,,Neviem. Niesom si istá, no mala som pocit, ako keby som niečo cítila. Nič som nevidela a ani nepočula, no mala som pocit, ako keby občas cítim nejakú vôňu, bolesť, alebo niekoho prítomnosť. Dokonca som dokázala vnímať svoje pocity." bola to čistá pravda. Naozaj som mala chvíle, kedy ma niečo nepatrne zabolelo, alebo som cítila pri sebe niekoho prítomnosť.

,,Dokázala by si mi to popísať?" opýtal sa ma.

,,Väčšinou som cítila vôňu, alebo skôr nepríjemný zápach. Dvakrát sa mi stalo, že som ucítila v ruke nepríjemné pichnutie. Alebo niečo na ten štýl." hovorila som mu.

,,A to s tým pocitom, že cítiš pri sebe niekoho prítomnosť, aký si mala z toho pocit?" opýtal sa ma a niečo si popritom zapisoval do zošita.

,,Tá bysoť vo mne vzbudzovala rešpekt a určitý pocit strachu. No mala som pocit, že to nebol môj strach." toto elfa liečitela zrejme zaujalo. Odvrátil pohľad od svojho zišita a pozrel sa mi do očí.

,,A koho to bol podľa teba strach, keď nie tvoj?" spýtal sa ma, stále zaujato. ,,Neviem. Niekoho iného, ale ja som sa toho nebála. Vo mne ten strach nenarastal. Bol ako keby niekde za mnou." vysvetlila som mu a pri tek predstave ma striaslo. Elf si ešte niečo zapísal a potom sa so mnou jedným kývnutím rozlúčil. ,,Oddychuj. Ešte prídem." povedal mi počas svojej chôdze ku dverám. Zostala som tu teraz sama.

Ľahľa som si do postele a zavrela som oči. Ahoj. Dlho som ťa nepočul. Zaznel mi v hlave jeho hlas.

Zahrala si to úžasne. Len toľko pravdy si hovoriť nemusela.

,,Nič som nehrala." odsekla som mu a viečka som mala stále pevne zavreté.

Mám v pláne ti poslať ďalšie listy. Dúfam, že sa na mňa nenahneváš, ak od teba budem niečo chcieť.

,,Ja už sa na teba hnevám. A daj mi už konečne pokoj. Nepotrebujem ťa." zasyčala som na neho hlasnejšie, ako som plánovala.

Ešte ma len budeš potrebovať.

Jeho hlas sa vytratil a ja som sa konečne ponorila do kľudného spánku. Tak veľmi mi chýbali moje sny.