Dragons Sisters: Prísľub Mieru [ DOKONČENÉ ]

,,V"

Zniesli sme sa na zem a mne sa uľavilo. Ozval sa zvučný potlesk, všetci, čo boli na nádvorí, nás oblkúčili. Hlava sa mi krútila. Vedľa nás sa na zem zniesol Reagan, spolu s jeho drakom. Ten nezatlieskal, len sa ku mne privalil ako veľká voda a pomohol mi zosadnúť. ,,Si celá zelená. Asi si budeš musiť dať na chvíľu od jazdenia pauzu." povedal mi, ako ma položil na zem. ,,Naozaj? Nevšimla som si." povedala som mu trochu ironicky. ,,Ale zvládla si to. Vieš koľko elfov sa pred tebou pri takejto rýchlosti zabilo? Aj nováčikovia, ale aj skúsení jazdci." snažil sa ma upokojiť. Moc mu to ale nevyšlo.

Konečne sa mi prestal točiť celý svet a ja som sa nevznášala mimo zem. Stála som pevne na nohách, bol to úžasný pocit. ,,Poď. Zavediem ťa do izby." ponúkol mi svoju ruku Reagan. S radosťou som ju prijala. ,,Čo bude s mojím drakom?" spomenula som si aj na neho. ,,Bude o neho dobre postarané, neboj sa." chlácholil ma Reagan. Verila som mu. Oprela som sa o jeho rameno a spolu sme kráčali preč z nádvoria.

Pohľad Terezy:
,,Pane bože, si v poriadku?" zhíkla som, keď sa vo dverách objavila Kamila, ktorá vyzerala, že jej očividne nieje dobre. ,,Je iba trochu presílená. Keď si oddýchne, bude jej zase lepšie." odpovedal za ňu elf, ktorý stál vedľa nej. Nadvihla som obočie, pochopil, čo som tým gestom myslela. ,,Volám sa Reagan a som Kamilyn priateľ." predstavil sa mi. Jeho slová sprevádzala mierna úklona, pretože ešte stále držal Kamilu. Odviedol ju k posteli a tá sa na ňu s radosťou zvalila. Zatvárila som sa ľútostivo, potom mi to bude musieť vysvetliť.

Išla som do kúpeľne a vrátila som sa s pohárom vody. Podala som ho Kamile a tá sa napila. ,,Lepšie?" spýtala som sa. ,,Rozhodne." prikývla a pohár postavila na nočný stolík vedľa postele. Otočila som sa na elfa, ktorý tu ešte stále stál. ,,Postarám sa o ňu." ubezpečila som ho. Zrejme mu to stačilo, pretože sa pobral preč. Dvere sa za ním zabuchli, preto som sa bleskovo otočila späť ku Kamile. ,,Môžeš mi to vysvetliť, prosím?" požiadala som ju. Nechcela som na ňu nejako extra tlačiť, nie, kým nebude v poriadku.

,,Bola som sa trochu preletieť a tak trochu mi prišlo zle. Išli sme príliš rýchlo." vysvetlila mi. Usúdila som, že by si mala trochu oddýchnuť. Preto som sa postavila a odišla som na svoju posteľ. ,,Už bol obed?" spýtala sa ma. ,,Nie. Až za pól hodinu." odvetila som jej a zobrala som si knihu. Bola to jedna z mála, ktorá bola v našom jazyku. Čo som sa zastavila v tunajšej knižnici, musím povedať, že nič moc. Požičala som si z tade poéziu, aspoň niečo. Kniha bola v našom jazyku a celkom sa aj dala čítať. Ja osobne moc poéziu nemusím, zato Mia ju priam zbožňuje. Otvorila som knihu na strane dvadsaťpäť a začala som si čítať.

Po zotmení blúdiš,
Za svojou dračicou smútiš.
Povedz kam sa podela,
Odpovedz mi, prečo ťa len tak opustila.
Veď ste mali medzi sebou
neuveriteľné puto,
Nezničil ho ani bolestný pád zo strmej skaly, keď ste nemali sedlo.
Len tak odletela do večných lovísk,
Ty si s ňou nešla.
Vydala si sa do stredu krvavých bojísk,
Snáď si len dúfala, že ťa pri boji
bolesť prešla.
Prežila si len o vlások,
Bohovia ťa nechali na tomto svete.
Bezducho si chodíš po zámku a prevraciaš množstvo knižných stránok,
Bolesť sa stále stupňuje,
Vyzerá to, ako keby nebola šanca, že niekedy prejde.
Tvoje srdce postupne spustošuje.
A ty len po zotmení blúdiš a hľadáš spásu,
Ostatní vidia len tvoju nadpozemskú krásu.
Ja som nahliadol aj za závoj ktorý nosíš,
Keď po zámku bosá chodíš.

Ak mám pravdu povedať, pri tejto básni mi po líci stieklo pár sĺz. Bolo to tak strašne viditeľné, že žena bola zlomená. Bolo mi jej úprimne ľúto. Určite si nezaslúžila takýto osud. Už len samotný názov knihy vypovedal o tom, že je to o nej a o nejakom mužovi. Ember a Cyrus. Cyrus bol zrejme ten, čo nahliadol za jej závoj. A Ember bola ona, dračia jazdkiňa bez draka. Otočila som stránku a chcela som sa pustiť do čítania ďalšej básne, keď z knihy vypadol papierik. ,,Zaujímavé." zašepkala som si sama pre seba. Niekoľkokrát som si knihu prezerala zo všetkých uhlov, nikdy som v nej ale okrem básní nič iné nenašla.

Zobrala som si papierik a rozvinula som ho. To, čo som v ňom našla, ma vyviedlo z miery. Vyzeralo to, ako keby to bolo napísané krvou a navyše to bolo v inom jazyku. Na spodu papieriku bolo veľkým písmom napísané: Vidím ťa. Vidím, ako si vystrašená. Hovoril som, že sa nevidíme naposledy. V. Nechcela som zisťovať, čo bolo napísané tým cudzím písmom, nechcela som ani len zisťovať, či to bolo naozaj napísané krvou.

Bezmyšlienkovite som roztrhala papierik na malé kúsky a tie som vyhodila z okna. Srdce mi divoko búchalo a nechcelo spomaliť. Sadla som si do malého kresla snažila som sa trochu ukľudniť. Všetko to bolo strašne frustrujúce. ,,Sleduje ma. Sleduje ma." hovorila som si sama pre seba. Pokrčila som si nohy a pritlačila som si ich k hrudi. Rukami som sa začala obímať. Obzerala som sa po celej izbe, či niekde náhodou neuvidím nejakého muža, alebo iba jeho siluetu. Nič nenaznačovalo tomu, že by tu okrem mňa a spiacej Kamily bol aj niekto ďalší. ,,Prečo mi nechceš dať pokoj!" zavrčala som len tak do vzduchu. Bolo to trochu hlasnejšie, než som plánovala. Samozrejme, že to Kamilu zobudilo.

,,Terez, deje sa niečo? Už je obed?" cez to, ako bola rozospatá, som jej poriadne ani nerozumela. ,,On je tu. Sleduje ma." hovorila som stále dokola a obzerala som sa na všetky svetové strany. ,,Kto?" Kamila sa konečne prebrala a posadila sa. Nebola som schopná vydať čo i len hlásku. Nakoniec som sa zmohla iba na jedno: ,,V." vyslovila som to s takým odporom a strachom zároveň, až som sa preľakla samej seba. Hneď, ako som to dopovedala, som hlasno vykríkla. Okno sa samo od seba otvorilo, pritom som ho zavrela. Vonku nefúkal ani len malý vánok, muselo v tom byť prastaré zlo.

Kamila odskočila z postele a spadla na zem. V okne som uvidela siluetu mužskej postavy. ,,Vidíš to?" prstom som ukazovala na siluetu a od strachu som mala chuť vyliezť až na strop. ,,Vidím." pritakala Kamila, teraz už tiež vystrašene. Spoločne sme sa naraz vyrútili z izby a neobťažovali sme sa ani len zavrieť dvere. Rozbehli sme sa chodbou a ja som na jej konci narazila do niekoho hrude. Kamila, ktorá bola hneď za mnou, do mňa narazila a spadla. ,,Môžete mi vysvetliť, čo to tu vyvádzate?" vyhŕkol na nás nahnevaný Hessarion, vedľa neho stála zarazená Mia. ,,Silueta! Písmo napísané krvou! Otvorené okno!" kričala som na neho. Kamila vyzerala rovnako vystrašene ako ja, nič ale nehovorila. Hessarion ma od seba odstrčil a z púzdra vytiahol krátky meč. Rýchlym krokom sa vybral do našej izby. Mia sa nás snažila upokojiť a povedala nám, nech jej všetko povieme.

Báseň som písala ja, odnikiaľ som ju nestiahla. Je to moje vlastné dielo. Určite sem ešte pár básní napíšem.  Len toľko k dnešnej kapitole. Všetkým vám prajem pekný zvyšok dňa :).