Dragons Sisters: Prísľub Mieru [ DOKONČENÉ ]

Spojme sily

Pohľad Kamily:
Odviedli ma presne tam, kam som potrebovala. ,,Kto ma to budí takto skoro ráno!" rozkričal sa starosta a potom mu zrak padol na mňa. ,,Čo potrebujete, drahá?" zmenil tón svojho hlasu na prívetivejší. Vyzerá to tak, že náš starosta má slabosť pre ženy. To mi vyhovuje, aspoň ho budem môcť ľahšie ovplyvniť.

,,Prišla som sem ako vyslankiňa z Angory. Požiadať vás. . ." nestihla som dokončiť, pretože ma prerušil. ,,Z Angory hovoríš? Myslel som, že z nej zostali už iba ruiny." ,,Čože?! Je to jediný domov elfov. Jediný, čo im zostal." obhajovala som svoje slová. ,,Aby som dokončila to, v čom ste ma prerušili. . . Prišla som vás požiadať o láskavosť." začala som.

,,Akú to láskavosť? Pre vás čokoľvek, drahá." poslal mi vzdušný bozk. Ignorovala som to a pokračovala som: ,,Blíži sa vojna. Temný elfovia povstávajú na čele s Dahudom. Nezostalo nás veľa, potrebujeme vašu pomoc." ,,Nás? Vy predsa nieste elfka." zastavil ma. Povzdychla som si a odvetila: ,,Elfka možno niesom, ale som Dračia Sestra."

Starosta sa mňa pozrel s prekvapením: ,,Načo plýtvaš svojim časom pre elfov, keď niesi jedna z nich? To je šialenstvo." ,,Šialenstvo bude iba to, keď sa nespojíme. Samostatne nemáme žiadnu nádej. Ani vy, ani elfovia." nasadila som trochu ostrejší tón. Nič nehovoril. Zostal ticho, ako keby premýšľaľ. Následne prepukol do smiechu. On sa mi vysmieval! Strážnici sa ku nemu pridali, no okamžite prestali, keď som na nich vražedne zazrela.

,,Drahá, mám obrovskú armádu. Bude to veľmi jednoduché, poraziť jak Temných elfov, tak aj tých obyčajných. Veď aj tak medzi nimi neni rozdieľ." odvetil, keď sa dosmial. Zhrozene som vyvalila oči a buchla som po stole, čo sa nachádzal predomnou. ,,Vy ma vôbec neberiete vážne. Alebo ste iba taký sprostý, že nepoznáte rozdieľ medzi kohútom a sliepkou?!" bola to rečnícka otázka.

,,Drahá, nepomôžem vám. Temný elfovia zaútočia najprv na vás, tým si vyčerpajú sily a my budeme pripravení." vysvetľoval mi to úplne zbytočne. ,,Nie, vy mi nerozumiete. Ak Dahud nadobudol moc ktorú chcel, sme všetci stratení. Aj my, aj vy. Jediná možnosť je sa spojiť." bola som už naštvaná. Starosta si povzdychol a prstami si prečesal hustú, tmavú bradu. ,,Dobre. Čo pre to musím urobiť?" tieto jeho slová ma zaskočili. Ani som ho nemusela dostatočne presviedčať. ,,Stačí keď to tu podpíšete." povedala som a z malej taštičky, ktorú som nala prehodenú cez plece, som vytiahla zrolovaný papier. Bola to zmluva, ktorú mi dal Reagan.

Rozvinula som ju a položila na stôl. Starosta si zobral pero, letmo text preletel očami a potom sa úplne na spodok podpísal. Hneď ako to urobil, zmluva začala horieť, následne sa premenila na popoľ. ,,Tak. Teraz je zmluva podpísaná už navždy. Nejde ju už nikdy zrušiť, podpísali ste s elfmi mier." odvetila som s úsmevom. ,,Čo sa stane, ak ju porušíme?" spýtal sa ma neisto. ,,Zomriete." Starosta na mňa vyvalil oči a neveriacki sa na mňa zadíval. ,,Je to tak. Každý, kto zmluvu poruší, zhorí. Platí to jak pre elfov, tak pre ľudí." vysvetlila som mu.

Pohľad Mii:
Trénovala som ďalej, aj keď som bola ešte trochu otrasená z dnešného skorého rána. Myslela som si, že mi tréning pomôže zabudnúť, alebo aspoň odohnať spomienky na tie udalosti. Ale bolo to iba horšie. Nikdy som nebola tak moc zúfalá. Zlomila som dva meče a stále som sa cítila strašne.

Okolo obeda som bola tak strašne unavená, že som si musela dať pauzu. Sadla som si pod strom a zavrela som oči. Potajomky som sa vykradla zo zámku, čo najdalej a čo najhlbšie do lesa. Nasmerovala som vietor na moju spotenú tvár, bolo to upokojúce a príjemné. ,,Sestrička moja." započula som kúsok od seba. Spoznala som ten hlas. ,,Michal?" povedala som a obzrela som sa smerom, kde mal stáť môj brat. A naozaj tam stál. Slzy sa mi nahrnuli do očí.

Rozbehla som sa za ním a objala som ho. Tvár som si zaborila do jeho čierneho plášťu. ,,Chýbal si mi." povedala som pomedzi vzlyky. ,,Kde sú rodičia?" spýtala som sa ho, keď som sa od neho odlepila. Trochu posmutnel, to som poznala. ,,Boli zavraždení." odvetil. Ale že by sz jeho tvár z tohoto faktu zmenila na bezstarostnú, to mi k nemu nesedelo. ,,Čože?" slzy vytekali ďalej, tentokrát to už ale neboli slzy šťastia. Ak to bola naozaj pravda. . .

,,Za svoju zradu zaplatili životom." povedal so zdvihnutou hlavou. Dívala som sa na neho, ako keby sa zbláznil. ,,Čo mi to tu hovoríš? Za zradu? Oni by nikdy predsa nikoho úmyselne nezradili." snažila som sa to pochopiť. ,,Je to tak. Treba sa s tým zmieriť." hovoril to, ako keby mu na nich nezáležalo. ,,Hovoríš to, ako keby ti na nich ani trochu nezáležalo." uviedla som svoje myšlienky do zvuku, ktorý vyšiel z mojich úst. ,,Máš pravdu. Nezáleží mi na nich." priznal sa mi. Zabolelo to ako dýka, čo mi prenikla hlboko do srdca. Toto sa na neho vôbec nepodobá. ,,Michal! Čo to hovoríš?! Veď toto niesi ty!" zvýšila som na neho hlas.

,,Niesom Michal, tak ma tak neoslovuj. Ale ty, sestra moja, si iná. Máš moc ovládať to, o čom sa ti ani nesnívalo." chytil ma za ramená a pozrel sa mi hlboko do očí. Mala som pocit, že vidí skrz mňa, až do morku mojich kostí. Niečo mi hovorilo, že by mi jedným malým pohybom dokázal prepoliť telo na dve polovice. ,,Čo sa ti to stalo? Kto ti to urobil?" plakala som, ledva som pomedzi vzlyky dokázala vysloviť tieto dve vety. Vzdychol si a odvetil: ,,Vidieť, že ma poriadne nepoznáš. Takýto som bol vždy, len si nedostala príležitosť ma poriadne spoznať."

Na chvíľu sa odmlčal, potom pokračoval: ,,Ale teraz, keď si tu, môžeš stáť po mojom boku. Ako moja sestra, budeš mať toho najlepšieho draka, budeš moja pravá ruka. Dostane sa ti omnoho viacej pozornosti, ako ti môžu dať tu." Neveriacky som krútila hlavou. ,,Ja si draka nevyberám. To on si vyberie mňa." snažila som sa mu vysvetliť. Iba sa nad tým trpko zasmial: ,,To sú všetko hovadiny. Keď si ťa vyberie chromý drak, tak ako na ňom budeš chodiť do bitiek?" ,,Kto hovorí, že na ňom chcem lietať do bitiek?" slzy mi došli.

,,Ja tu mám dostatočné množstvo pozornosti. Mám tu všetko čo potrebujem. Lásku, priateľov, moju rodinu. Proste ľudí, ktorým na mne záleží." vysvetľovala som mu. ,,Nemáš tu mňa." zasyčal pomedzi zuby. ,,Tak poď so mnou." navrhla som mu. ,,Ak si presvedčená, že sa tu máš dobre, nebudem ti v tom brániť. Ale zaplatíš za rovnakú zradu, ktorú spáchali naši rodičia. Pochop, že tie pocity sú falošné."

,,Si- si krutý." zavrčala som na neho. Opäť sa zasmial: ,,Ach sestrička. Mám ťa rád, ale jednu vec som na tebe nidky nechápal. Prečo sa rozhoduješ tak úboho. Si rovnako naivná, ako matka. Veríš, že v každom z nás je dobro. Zbohom, Mia Sanderrsová." Zo svojho tmavého plášťa vytiahol čiernu dýku a vrhol ju po mne. Pripravila som sa na ostrú bolesť, ktorá sa ale nedostavila. Otvorila som oči a srdce mi vynechalo úder. ,,Hessarion!" skríkla som.

Stál predomnou, presne tam, kde dýka mala zasiahnúť moje srdce. Miesto mňa padol on. Kričala som, sypala som po ňom nadávky, všetky čo som poznala. No on iba ďalej stál s prázdnym výrazom na tvári. Potom sa otočil a zmizol v kúdole čierneho dymu. ,,Počkaj, ty hajzel! Vráť sa sem! Aaa!" jačala som z plných pľúc. Ponorila som sa do nekonečného náreku a zúfalstva. Museli ma počuť, pretože sa ku mne prihrnuli štyria strážnici a snažili sa ma odtrhnúť od Hessarionovho mŕtveho tela bez duše.

Zostala z neho iba prázdna schránka. ,,Nie, nie, nie!" kričala som. Strážnikom sa podarilo ma od neho odtrhnúť, náporom vzduchu som ich od seba odsotila. ,,Prestaňte, prosím. Nechajte nás plniť naše povinnosti." povedal mi jeden. Zagánila som na neho a on zdvihol ruky v obrannom geste. Po chvíli zo mňa hnev opadol a zmocnil sa ma smútok a prázdnota. Preto som sa bez ďalších protestov vydala aj s Hessarionom na vzdušnom lôžku a so strážnikmi v pätách, späť do zámku.