Dragons Sisters: Prísľub Mieru [ DOKONČENÉ ]

Podpis smrti

Pohľad Terezy:
Sníval sa mi sen. Veľmi nepríjemný sen. Obrazy sa neustále menili, vytvárali vo mne pocity, ktoré som už nikdy nechcela zažiť. . . Bolestný krik, neutichajúci plač, obrazy mŕtvych tiel, šialený úsmev v tme.

Zrazu sa sen len tak zmenil na niečo tak strašne skutočné. Bola som v nekonečnom, modrom a temnom oceáne. Všade okolo mňa bola iba modrá plocha, nedovidela som ani na hladinu, alebo na akýkoľvek náznak svetla. Chytila som sa za krk, pomaly mi začínal dochádzať kyslík. Mikala som sa na všetky strany a snažila som sa plávať smerom ku hladine, aspoň som si myslela, že tam je. Nevedela som čo mám robiť, chytala ma panika. Môj drahocený kyslík sa mi pomaly míňal a ja som začala kričať do vody. Zvuk nevychádzal, proste som iba kričala. Nakoniec som sa tomu poddala. . . Vznášala som sa vo vode, viečka sa mi pomaly zatvárali.

Prudko som sa posadila, no hneď som to aj oľutovala. Tá bolesť, ktorá mi začala okamžite prúdiť po celom tele, bola neznesiteľná. Zistila som, že som v nejakom kruhu. Okolo mňa stáli elfovia a niečo si šepkali. Všetci boli oblečení v tmavých hábitoch, takže som im nevidela do tváre. Miestnosť, v ktorej som sa nachádzala, bola tmavá a smutná. V rohu tej miestnosti stál Vargas a pozoroval ma. Sotva som ho videla cez tých elfov, čo mi bránili vo výhľade. Bolesť sa znovu dostavila, tentokrát bola o niečo silnejšia. ,,Prosím, už dosť!" jačala som.

Zrútila som sa na zem a nechty som zarývala do kamennej podlahy. Telo sa mi skrúcalo v kŕčoch, ničomu som nerozumela. Prečo mi to robia? Čo som im urobila? Cez slzy, ktoré sa mi neposlušne rinuli z očí, som spozorovala, ako sa Vargas odlepil od steny, o ktorú sa opieral. ,,Prosím, pomôž mi!" prosila som ho. Ani neviem, prečo som ho žiadala o pomoc. Veď on bol predsa ten, čo ma uniesol, to on mi zlomil ruku, aj keď mi ju potom uzdravil. To sa neráta. Videla som na ňom, že sa v ňom niečo zlomilo. Obrovskou rýchlosťou sa ku mne rozbehol a než som stihla čo i len mrknúť, boli sme preč.

Ocitli sme sa niekde v neznámom prostredí, aj keď sa to tu moc v atmosfére, aká tu panovala, nelíšilo. Bola som nalepená na Vargasovej svalnatej hrudi, hneď ako som si to uvedomila, som ho od seba odstrčila. Tie strašné muká okamžite pominuli, necítila som už žiadnu bolesť. ,,Čo. . .čo to bolo?" bola som zmätená. Výraz na jeho tvári bol úplne prázdny, no kdesi v hĺbke som uvidela súcit. ,,Zachránil som ťa." odvetil. ,,Ale prečo?" stále mi to nedochádzalo. Buď som bola iba ja taká hlúpa, alebo už neviem.

,,Si slobodná, choď kade ľahšie." zavrčal na mňa a otočil sa mi chrbtom. ,,Počkaj, chcem vedieť odpovede na moje otázky. Čo sa to tam dialo? Prečo som tam bola? A prečo si. . ." nestihla som dopovedať, pretože ma prerušil. ,,A prečo som ti pomohol, keď som ťa predtým uniesol?" hrdelne sa zasmial, až ma striaslo. Ten jeho smiech znel naozaj desivo. ,,Vy ľudia ste tak strašne divný." ,,A vy elfovia tak strašne necitliví!" zavrčala som na neho teraz pre zmenu ja.

Bleskovo ma chytil za ramená a začal po mne hulákať: ,,Keby som bol necitlivý, nechal by som ťa zdochnúť! A asi som aj mal." Oddialil sa odomňa. ,,Ja, iba tomu nerozumiem. Správaš sa, ako keby si nemal srdce, no hlboko vo vnútri ťa to ničí. Prečo?" zvolila som mierny tón hlasu.

Upokojil sa a začal rozprávať: ,,Niesom čistokrvný. Temný elfovia sa rozhodli zahodiť svoje pocity, kvôli pomste, postupom času sme aj zabúdali, kým sme boli. Každý nový narodený Temný elf sa zrodil s temnotou v srdci. Lenže moja matka taká nebola. Otec ju presvedčil, aby nasledovala Dahuda a ona v zápale lásky išla s ním. To ju pripravilo o život. . . Milovala ho z celého srdca, to sa stalo jej slabinou. Otec ma vychovával ako Temného elfa, chcel, aby som zabudol na to, kým bola moja matka. Chcel zo mňa vychovať necitlivú beštiu." Na chvíľu sa zastavil a zaťal zuby, popritom ako spomínal na temnú minulosť.