Kill my Mate

What the hell?

Chcela som naňho zakričať, či sa nezbláznil, dať mu facku alebo mu vytrhať vlasy, ale nevládala som sa pohnúť.

On je môj druh? To musí byť omyl. Nemôžem byť s mužom, ktorého bojovníci zabili celú moju svorku a ublížili aj mne! Ak dovolil niekomu inému ublížiť mi, ako mám vedieť, že on mi neublíži ešte viac?

"Asi máš veľa otázok," pripustil a kývol na posteľ, aby som si sadla. Tentokrát som nevymýšľala a posadila som sa, pretože by ma vlastné nohy neudržali.

"Fajn, tak začneme tým najjednoduchším," začal a usmial sa, "moje meno je Luke."

"Vaše meno ma nezaujíma," zachripela som, "neplánujem tu ostať."

Luke sa prudko nadýchol a postavil sa.
"Odteraz tu bývaš, takže tu budeš musieť ostať," povedal a ja som sa zasmiala.

Ak by som bola v mojej svorke, plazila by som sa pred ním od strachu a ani by mi nenapadlo pozrieť sa mu priamo do očí, ale z nejakého dôvodu mi nenaháňal strach.

"To naozaj nie. Teraz ma pekne odveziete späť do mojej svorky, jasné? A keď nie, dôjdem tam sama," povedala som a cítila, ako sa mi v hrdle zberá krv.

"Amore mi-"
"Nevolajte ma tak. Nie som vaša láska," povedala som. Možno sme boli chudobní, ale sprostí nie. Aspoň väčšinou. Bolo veľa vecí, ktorým som nechápala, no naša Luna pochádzala z inej svorky a rozprávala plynule po taliansky, takže viem, čo znamená Amore mio.

"Si moja láska. Hľadám ťa štyri roky," povedal Luke a priblížil sa ku mne.

"Štyri roky? To ste ma chceli uniesť, keď som mala pätnásť? Koľko-"
Rozkašľala som sa a dala si dlaň pred ústa. Bolelo ma z toho brucho, ale kašlať krv tiež nebolo príjemné.

"Amore mio, si v po-"
"Nevolajte ma tak!" zachrchľala som a pozrela sa na svoju krvavú dlaň.

"Viviane, sme druhovia, čomu nechápeš? Sme spriaznené duše! Osud chce, aby sme boli spolu, tak mi dovoľ starať sa o teba a byť pri tebe!"

Podišiel ku mne, schmatol mi ruku a jemne mi z nej krv utrel servítkou.
"A, prosím, nevykaj mi," povedal, keď mi očistil krvavú ruku.

Pozrel sa mi do očí a ťažko si povzdychol.

"Povedz, čo mám urobiť, a ja to spravím. Urobím čokoľvek na svete si zažiadaš, prísahám," povedal a nahodil oči malého šteniatka. Povzdychla som si a pozrela sa na zem. Nechcela som tu ostať.

A práve preto mu dám úlohu, ktorú nemôže splniť.

"Priveď späť moju svorku."

***

"Priveď späť moju svorku," povedala po chvíli mlčania. To rozhodne nebude problém.

"Dobre, vyrazíme hneď," povedal som a Viv vypúlila oči.
"Hneď teraz?" opýtala sa a ja som prikývol, no jej pohľad som už nezachytil, pretože som ju ťahal von na chodbu.

Z veľkej skrine v predsieni som vybral čierne čižmy, šál a čiapku. Viv si všetko udivene prezerala, akoby to v živote nevidela.

Zaviedol som ju von k lesu, kde bolo veľké parkovisko. Vybral som z vrecka kľúč od auta a odomkol, auto vydalo zvuk a zablikalo a Viv od strachu poskočila.

"Nevidela si auto?" opýtal som sa a Viv pokrútila hlavou. Nasadli sme, pomohol som jej pripútať sa a naštartoval som.

"Takže, myslím, že si sa ma chcela opýtať, koľko mám rokov. V septembri mi bude dvadsaťpäť," povedal som.