Kill my Mate

Love

"Viviane!" zakričal som na ňu už asi piatykrát, ale Viv len jačala a metala sebou, zadúšala sa slzami a vzlykala.

Opäť som ňou potriasol a ona sa konečne posadila.
"Prosím, nie! Dosť, ja-"
"Viviane!"

Pozrela sa na mňa a keď som v jej očiach zbadal čisté zdesenie, začal som sa báť aj ja.

"Kde je mama a otec?" opýtala sa zrazu vyplašene a ja som sa zamyslel, ktoré dve mŕtvoly boli jej rodičia.

"Viv, ukľudni sa. Všetko je v poriadku. Nikto tu nie je, si u mňa v spálni," povedal som, ale Viviane sa na mňa nechápavo a vyľakane pozrela, preto som dodal: "Som Luke, tvoj druh, spomínaš si? Sme spriaznené duše. Si v svorke Temného Lesa, ja som Alfa a ty si Luna, pamätáš?"

"Luke..." Pohladila ma po líci, akoby si vôbec nespomínala, kto som.
"Panebože, Luke," vzdychla a schovala si tvár do dlaní, "prepáč, nespomínala som si, to ten sen a ja... prepáč, nechcela som ťa zobudiť, ani vydesiť."

"To nevadí, Amore mio," povedal som a vtiahol ju do objatia. Všimol som si, že sa celá trasie, no v izbe bolo príjemne teplo, takže so zimou to nemohlo mať nič spoločné.

"Čo sa ti snívalo?" opýal som sa a upokojujúco ju hladil po chrbte.

"Len... raz sme boli na vychádzke a..."

Povedala mi všetko a neprestávala pri tom plakať. Keď skončila, ukázala na svoju tvár a na jazvu.

"To je od nich. Aj moje jazvy na ruke a nohách. Naozaj netuším, čo chceli," zašepkala a objala ma, akoby sa snažila schovať v mojom tele.

Zamračil som sa, no neprestával som ju hladiť.
"Hovoríš, že tvojho brata a rodičov hneď zabili, ale teba ťahali za nohy niekam preč?" opýtal som sa.

"Aspoň tak si to pamätám," povedala Viviane a odtiahla sa odo mňa, aby si utrela slzy.

"Amore mio, podľa mňa ťa nechceli zabiť," povedal som opatrne, "podľa mňa nejako vedeli, že si Alba Lupus."

"Čo? To nie je možné, veď ani ja som to nevedela," povedala zaskočená Viv.

"Možno... bude to znieť šialene, ale... myslím, že ťa chceli uniesť a nechať si ťa, ak by si náhodou bola Alba Lupus. Vieš, uniesli tak aj moju sestru," povedal som a zaťal zuby.

"Unášali dievčatá, ktoré ešte neboli označené," povedala zamyslene Viv, "čo sa stalo s tvojou sestrou?" opýtala sa.
"Pri zoznamovaní si mi nepovedal, ktorá z nich..." zasekla sa a vtedy jej to došlo, "Luke, tvoja sestra už nežije, však?"

Cítil som, ako mi po tvári tečie slza, ale skôr, ako som si ju stihol zotrieť, Vivinine prsty sa dotkli mojej pokožky a stuhol som, keď ma pohladila po líci a zotrela ju.

"Mala sedem," zašepkal som a Viv svoju ruku nechala na mojom líci.
"Mal som na ňu dávať pozor, pretože rodičia išli na schôdzu vodcov, ale mal som šestnásť a chcel som ísť s kamošmi von. Nechal som ju samu v dome - vtedy sme mali ešte každý svoj vlastný dom - a povedal som jej, aby nechodila von," trpko som sa zasmial a pocítil, ako mi Viviane zotrela ďalšiu slzu z líca.

Hlboko som sa nadýchol a pevnejšie ju zovrel.
"Veď mala sedem rokov, ja idiot! Ani som ju tam nezamkol, proste som jej dal tyčinky za to, že nepovie rodičom, kde som bol a že som ju nechal samu. Ale jasné, že malé dieťa sa začne nudiť a vyjde von.
Zobrala ju svorka Červeného Ihličia, ale keď zistili, že je to moja sestra, zabili ju. Zabili malé bezbranné dievča!"

Viv sa ku mne pritisla a ja som ju zovrel tak pevne, až som sa bál, že ju to bolí, ale nepustil som ju.

"Keď som sa večer vrátil z párty a nikde som ju nenašiel, začal som panikáriť. Potom som pred našim domom zacítil pach cudzej svorky a presne som vedel, kam mám ísť," povedal som a zaborila hlavu do jej voňavých vlasov.

"Čo si im spravil?" opýtala sa šeptom Viv.
"Zničil som ich," zavrčal som naštvane, "zabil som každého, kto tam bol, zapálil som im domy a Alfu a Lunu som dotiahol k nám do mučiarne. Najprv som zabil Lunu, aby Alfa trpel rovnako ako ja."

Viv úplne stuhla, ale neprerušila ma.
"Potom som mučil Alfu, až kým neprišli rodičia a nezabili ho. A kým nestrčili do mučiarne aj mňa," povedal som a Viviane trhlo, no nepustila ma, práveže sa na mňa ešte viac nalepila.

"Uznávam, urobil som chybu a dva týždne v mučiarni som si zaslúžil, no... spravili zo mňa to, čím som dnes. Povedz, ale úprimne, čo si o mne počula? Aké legendy?" opýtal som sa.

"Hmm, že... že si užívaš, keď mučíš členov svojej svorky a že ak sa ti niekto pozrie do očí, zavrieš ho do temnej cely a nedáš mu jesť," zamrmlala.

Je to pravda, uvedomil som si a prišlo mi zle.
"Ale myslím, že vnútri taký nie si," povedala Viv a pozrela sa mi presne do očí, "nepoznám ťa dlho, ale myslím, že keď si sám, si kľudný a... milý," povedala a všimol som si, ako sa začervenala.

Kým som si to stihol rozmyslieť, chytil som jej tvár do dlaní a pobozkal ju. Viviane sa prudko nadýchla, ale bozk mi opätovala.

ONA. MI. BOZK. OPÄTOVALA!

Bola to tá najšťastnejšia chvíľa v mojom živote, a preto som si zobral, čo najviac šlo. Najprv som ju bozkával opatrne, ale potom som ju zvalil na posteľ a bozkával ju dravšie.

Viv slastne zastonala a obtičila si okolo môjho pása nohy. V nohaviciach mi trhlo a potreboval som si zobrať viac. Začal som jej bozkávať krk, až som prišiel k značke, ktorú som jej spravil pri označení.

Skôr, ako som si stihol uvedomiť, čo vlastne robím, opäť som ju kusol a Viviane vykríkla, no potom opäť zastonala a zaťala prsty do môjho chrbta.

Odtiahol som sa a dal jej posledný bozk na ústa, pričom som jej na pery naniesol jej vlastnú krv.

"Dobre sa vyspi, Amore mio," povedal som a usmial sa jej do pier.

Ahojte milí čitatelia! Dúfam, že Vás neštve, že Vás stále oslovujeme rovnako 😅

Teraz sme mali už trochu romantickejšiu kapitolu, ale čo sa stane v budúcej kapitole? Rozmyslí si to Viv kvôli Andrewovi? Prijme oficiálne Luka za svojho druha a stane sa Lunou svorky Temného Lesa?

Píšte mi Vaše teórie, budem len rada! ❤️