Kill my Mate

The ending

Do pár minút boli všetci v bunkri, dnu bežali už len poslední zaostalci a za nimi Luke, ktorý ich všetkých pozháňal.

"Viv, čo sa deje? Prečo sme zmenili plán?" opýtal sa, keď ku mne dobehol.
"Moja sila nezabije len Lovcov, ale aj všetkých, ktorí sú jej vystavení. Bohyňa nám klamala, ona nás nechráni, chce nás zabiť!" povedala som a postrčila ho dnu k Ianovi a Katy.

"Čože? To nie je možné," povedala Katy a vydesene sa pozrela na svojho druha.
"Je mi ľúto, no je to tak. Všetci musíte ostať tu, je to najbezpečnejšie," povedala som.

"Ja idem s tebou," povedal naštvane Luke a chcel vyjsť von, no rýchlo som dvere zavrela.
"Viviane, čo to-"
Keď si uvedomil, že dverami nedokáže pohnúť, vďaka kúzlu, ktoré som predtým pripravila a teraz ho aktivovala, vydesene na mňa pozrel cez trhlinu v kamenných dverách.

"Čo to... čo to robíš?" opýtal sa a znovu dverami trhol, ale modré ornamenty stále žiarili a kúzlo uzamknutia, ktoré som trénovala týždne ma nesklamalo.

"Je to tak lepšie," povedala som, "nedokázala by som tam ísť s myšlienkou, že ti hrozí nebezpečenstvo."

"Viviane, nie, okamžite tie dvere otvor!" povedal naštvane, ale vedela som, že to len hrá a vnútri je skutočne len príšerne vydesený a zúfalý.
"Milujem ťa, Luke. Prosím, ostaň taký, aký si. Nemeň sa len preto, že tu nebudem. Naša svorka ťa bude potrebovať a prosím, povedz všetkých svorkám, že sa ospravedlňujem, že som vystavila ich život zbytočnému nebezpečenstvu. Milujem ťa," zopakovala som a podala mu cez škáru ruku, hoci sa mi tam zmestili len prsty.

Luke mi ich schmatol a pevne držal, nechcel, aby som odišla.
"Nie, Viviane, nie! Nesmieš tam ísť sama, nemáš šancu..."
"Vedeli sme, že aj tak umriem. Takto aspoň neumrie nikto iný," povedala som s úsmevom a snažila sa zatlačiť svoje slzy.

"Nie, prosím, neopúšťaj ma..." zavzlykal a pevnejšie mi chytil ruku.
"Už musím ísť, Luke. Milujem ťa najviac na svete," povedala som a vytiahla si ruku z jeho zovretia.
"Prepáč," zašepkala som a otočila sa na odchod.

"Viviane, nie! Vráť sa! Prosím, Viviane! Viviane!" kričal dokola a dokola. Objala som sa rukami a dovolila si spraviť pár vzlykov, no hneď som zatvorila oči a premiestnila sa späť na lúku.

Okolo mňa stálo najmenej tucet Lovcov, všetci na mňa mierili zbrane a niečo si prekvapene šepkali.

Viviane, vráť sa! Hneď! zakričal Luke cez puto, ale okrem lásky som mu nič neposlala a zablokovala si ho.

Nadýchla som sa a v duchu si prezrela The Hall of the White Shadows. Už mi všetko dávalo dokonalý zmysel. Tie texty na podstavcoch, Bohyňa a jej zatajovanie, moja moc... presne som vedela, čo mám robiť.

Ava

"Čo je silnejšie než výbuch bomby? Výbuch duší."

Moja sila bola v mojej duši, vo mne, v mojom vnútri, nie v Bohyni ani v mojej mágii.

Bridget

"Duša a kosti si pamätajú."

Neviem ako, no moje kosti, krv, vlasy, duša... skrátka celé telo nepatrilo len mne, nosila som v sebe všetky Alby Lupus, ktoré žili predo mnou, boli sme jedna a tá istá osoba, ja som bola ony a ony boli ja.

Kým som sa však snažila nájsť moju moc, jeden z Lovcov na mňa vystrelil a trafil ma presne do brucha. Vypľula som krv a spadla na zem, začala som panikáriť. Trvalo to dlhšie, než som čakala, prečo mi to nešlo? Prečo som to nedokázala odomknúť? Čo sa deje...?

Stella

"Keď budeš otvárať zámok v strese, nikdy ho neodomkneš."

Pokúsila som sa ukľudniť, no keď do mňa začali strieľať viac, bolo to oveľa ťažšie. Čo ak to nedokážem a zabijú ma skôr, ako ja ich...?

Lillie

"Meč môže prejsť telom, ale dušou nie."

Zastonala som a pokúsila sa posadiť, ale znovu ma trafili a musela som si ľahnúť späť na zem.
Naťahovali to naschvál, aby ma mučili... hajzli. Ale ja im ukážem, kto je tu šéf.

Zavrčala som a zavrela oči. Dala som všetko dokopy, moju mágiu, silu Alby Lupus aj moje telo, ktoré teraz doslova iskrilo mágiou.

Všetko pohltila biela žiara a počula som krik, no všetko bolo také jasné, také biele...
Unavene som vydýchla a do krku sa mi nahrnula krv, no kým som stihla zatvoriť oči a urobiť svoj naozaj posledný výdych, mala som pocit, akoby ma niekto bodol mečom, rezal, prebodával dýkami, zviazal ostrým drátom a vykríkla som.

***

"Viviane! Viviane!" zreval som, hrdlo ma bolelo, ale odmietal som prestať. Moja družka tam šla sama, zamkla ma tu a čakala, že s tým nič neurobím?! Trieskal som do dverí, škrábal som tam tak dlho, že som bol sám prekvapený, ako je možné, že ich ryhy od mojich drápov ešte nezničili.

"Luke, prosím, musíš sa ukľu-"
"Nehovor mi, aby som sa ukľudňoval! Moja družka išla na smrť a ty mi tu hovoríš, aby som ostal kľudný?!"

"Tie dvere sú zamknuté mágiou, nič s tým neurobíš!" povedal Ian a položil mi ruku na plece.
"Nie, Viv tie kúzla tak neovláda, nebude take ťažké ich prelomiť silou..."

"Viviane toto kúzlo trénovala mesiace, nemáš šancu ho zničiť!" povedala Katy a ja som zamrzol na mieste.
"Č-Čože...?"

"Poprosila mága, aby ju to naučil spraviť dokonale. Netušila som, že chce spraviť toto-"
"Ty si o tom vedela a nič si mi nepovedala?!" zavrčal som a naštvane sa na ňu otočil.

"Ona... ona mi povedala, aby som ti to nehovorila-"
Zavrčal som a vyštartoval po nej. Schmatol som ju pod krk a prirazil ku stene, začala sebou mykať a kopať nohami, ale to jej vôbec nepomohlo.

"Okamžite ju pusti!" zreval Ian, ale ja som naňho len zavrčal.
Katy mi búchala na ruky, snažila sa nadýchnuť, ale jej osud už bol jasný. Musela zaplatiť za to, čo urobila.

Kým som však stihol vykonať jej rozsudok, Ian ma zvalil na zem a jeho vlk na mňa hrozivo vytasil tesáky. Neváhal som a tiež sa premenil, môj vlk bol väčší ako ten jeho a naviac silnejší, toto nebude ťažký boj.

Bol som pripravený ho zabiť, keď v tom do mňa vrazila prudká bolesť a zvalil som sa na zem so zakňučaním. Premenil som sa späť a zvíjal sa na zemi od bolesti, moje telo pálilo, akoby bolo v plameňoch, moje srdce bolo na kúsky a naše puto sa roztrhlo.

"Luke, čo sa deje?" opýtal sa zadychčaný Ian.
"Ona... ona-"

Dvere, ktoré predtým držalo pokope len jej kúzlo sa zrazu rozpadli a Katy zavzlykala.
"Dokázala to, ale... ona... je-"

"Mlč! Nie je to, čo si sa chystala povedať! Ešte žije!" zakričal som a postavil sa na slabé nohy.

Musí žiť, musí...

Vybehol som z bunkru a v skoku sa premenil. Vedel som, že väčšina vlkov ma nasledovala, ale ani jeden z nich sa ma neodvážil predbehnúť. Keď som došprintoval na lúku, srdce sa mi zastavilo.

Všade bol biely popol, akoby telá Lovcov zhoreli, bol tam cítiť silný zápach krvi a v strete kruhu z popola ležalo nehybné telo, ktoré mohlo patriť len jedinej osobe...

Ahojte čitatelia! Som rada, že si čítate môj príbeh naďalej!
Čo myslíte, ako bude žiť Luke bez Viv? Stane sa znelo znovu krutý Alfa alebo ju poslúchne a bude sa snažiť byť dobrý?

Budem rada za komentáre a votes!

S láskou, Susan10273 ❤️❤️❤️