Kill my Mate

I will hate you until the day I die

Luke sa pozrel za strom a vypleštil oči. Zatínala som päste a sánku tak silno, až to bolelo, ale bolo mi to jedno. Neodvážila som sa pozrieť za strom, kde ležali mŕtve telá mojej svorky. V nose ma štípal pach ich krvi a vedela som povedať, o koho pach ide len podľa vône. Neušetrili absolútne nikoho.

"Viv... toto som nechcel..." povedal Luke, ale odmietla som sa naňho pozrieť. "Nevedel som, že tvoju svorku vyvraždia, ja... Panebože. Prepáč, toto sa nikdy nemalo stať," povedal a počula som, ako sa mu trasie hlas.

"Nesplnil si úlohu," zachrchľala som potichu, "Nevrátim sa s tebou. Môžeš odísť."

"Viv, nie... toto nie je fér! Ja..."

"Vieš, čo nie je fér?! Zabiť niekomu jeho najbližších a zobrať mu slobodu, len kvôli majetníckosti a..."

Nemohla som sa nadýchnuť, spadla som na kolená a rozkašľala sa. Už som nevedela, či je tekutina na mojich rukách krv alebo slzy. A bolo mi to jedno. Plakala som tak stašne, že bolesť zo zranení bola v porovnaní s bolesťou v srdci nič.

"Amore mio, prosím, ja som to nechcel. Netrestaj ma za to. Milujem ťa, si moja družka a splním ti naozaj čokoľvek chceš, ale mŕtvym vrátiť život neviem," povedal v panike Luke a kľakol si ku mne. Mávnutím ruky som ho chcela odohnať, no on ma chytil a vtiahol do objatia. Sedeli sme na zemi, ja som sa od neho snažila odtlačiť a on si ma tisol k hrudi najpevnejšie, ako vedel.

"Pusti ma," zamrnčala som a znovu mu zatlačila do hrude.

"Ak chceš, pomôžem ti ich pochovať. Môžeš nájsť nejaké pekné miesto, každému na hrob napíšeme meno a budeme sem chodiť, aby sme im zapálili sviečky a dali kvetiny. Budeme sem chodiť aj každý deň, ak si to želáš, hlavne ma neopúšťaj," povedal Luke a vlepil mi bozk do vlasov. V have mi skrsol nápad.

"Ty nájdeš miesto, ja sa postarám o ich... telá," povedala som a Luke ma vďačne stisol. "Dobre," povedal, vstal a išiel sa prejsť do obydlia. Stále sa obzeral okolo seba a niekedy sa aj zastavil, aby sa pozrel na dokaličené telá.

Zdvihla som sa zo zeme a odvážila sa pozrieť za stromy. Zavzlykala som a zakryla si ústa rukami, aby som nevykríkla. Predo mnou ležalo telíčko malého dievčatka, ktoré malo sotva deväť rokov. Volalo sa Emily. Vedľa nej ležala jej mama, Emma, a otec, Finn. Rozplakala som sa a kľakla si k nim.

Väčšina z nich sa ku mne nesprávala zrovna pekne, ale to neznamená, že mi za nimi nie je smutno. A najviac som plakala, keď som si spomenula, že sú mŕtvi len a len kvôli mne. Osud chcel, aby som vtedy pred rokmi umrela a toto bola odplata.

Zdvihla som zo zeme malé telíčko Emily a zafučala. Mŕtva váha bola oveľa ťažšia. Všetkých som oprela o strom a potom som tam dovliekla aj ostatných. Niektorí však boli moc ďaleko, alebo boli príliš ťažkí, takže budem musieť počkať na Luka.

Prišla som k miestu, kde som dobehla s Lunou a omráčili ma tam. Lunina ruka už bola ľadová a skrehnutá, rovnako ako všetkých ostatných.

"Prepáč," zašepkala som a podvihla ju. Ona a Alfa budú mať jeden hrob. Boli spriaznené duše a kvôli mne nebudú môcť vychovávať svoje dieťa. Toto je to najmenej, čo pre nich môžem urobiť.

Ale potom som sa dostala k telu Bety. Kľakla som si k nemu, aby som ho podvihla ako ostatných, ale nedokázala som to. Jeho nie.

On jediný sa ma zastával, dokonca kvôli mne raz vybehol aj na Alfu.   Milujem ťa, zašepkal mi tesne pred smrťou. Prečo mi to nepovedal skôr?

Pretože si nič, obyčajná Omega a niekto ako on si nemohol dovoliť zapliesť sa s takou nickou, pripomenula som si. Ak by som si mala vybrať medzi ním a Lukom volila by som jeho. Aj ja som ho tajne milovala, ale nikdy som to nepriznala, pretože som sa bála, že ma všetci vysmejú. Omega a Beta, bolo by to absurdné.

A teraz sa dozviem, že môj druh je Alfa? To nie je absurdné, to je hotový vtip! Pozrela som sa na na jeho zlaté vlasy a prázdne hnedé oči. Vydral sa zo mňa vzlyk, ale tentokrát som sa zvukom nebránila. Nechala som ich, aby sa mi drali z hrdla a potichu sa niesli lesom.

Otočila som ho na chrbát a pozrela sa na jeho hruď, ktorá bola skrz-na-skrz prepichnutá mečom. Očami som prešla na jeho tvár a keď som zbadala, že na nej má stále ten úsmev, ktorý mi predtým venoval, vyšiel zo mňa vzlyk s niečím, čo mohol byť smutný smiech. Vzala som jeho tvár do dlaní a naposledy si ju prezrela, aby som si zapamätala každú rysu, farbu jeho vlasov a očí a hlavne jeho milý úsmev, ktorý mi vždy nenápadne venoval, keď sme sa stretli.

Pred ním som dokonca nemusela mať sklopený zrak, len na verejnosti som mu uhýbala pohľadom. Prečo nemohol byť môj druh on?

Nikdy nebudem milovať Luka, sľúbila som mu, nebudem ho milovať, kým neprestanem milovať teba a kým ho neprestanem nenávidieť za to, čo ti spravil. A ani jedna z tých vecí sa nikdy nesplní.

Pohladila som ho po líci a dala mu nežný bozk na čelo, potom na pery. Viem, že som práve pobozkala mŕtvolu, ale milovala som ho. Keď som si to uvedomila, rozplakala som sa ešte viac.

"Eee... Amore mio? Kto je to?" začula som za sebou Lukov hlas a pomaly sa k nemu otočila. "Beta," zachripela som, ale vedela som, že pre mňa to je rozhodne viac než len Beta.   "A... prečo ho bozkávaš?" opýtal sa Luke mierne žiarlivo a ja som podráždene zavrčala, hoci hrdlo ma už aj tak priveľmi pálilo. Luke moju vyhrážku zjavne pochopil, preto sklopil zraz a naštvane pozeral do zeme.

"Nevládzem ich odvliecť všetkých. Musíš mi s tým pomôcť," povedala som a Luke prikývol. Hrob pre členov svorky sme kopali celý deň a posledný sme dokončili, až keď bol mesiac vysoko na oblohe.

Zajtra tam každého uložím a dám tam ceduľku, kde Luke napísal ich meno. S Lukom sme sa pozerali na našu prácu, bok po boku. Ja som videla už len vďaka svetlu z mesiaca, ale vedela som, že Luke vidí oveľa lepšie než ja.

Vždy mi prišlo nefér, že muži sa vedia premienať od mala, ale ženy sa dokážu kompletne premeniť, až keď ich označí ich spriaznená duša. A to niekedy trvalo neuveriteľne dlho, niektoré ženy sa nepremenili nikdy.

"Povedal si, že pre mňa urobíš čokoľvek?" nadhodila som opatrne a Luke sa na mňa s nádejou pozrel.
"Presne tak. Urobím čokoľvek," prikývol a otočil sa mi tvárou.

"Odíď," zašepkala som a Luke stuhol.
"Čože?" "Odíď," zopakovala som a otočila sa tak, aby som sa pozerala naňho a nie na prázdne hroby. "Viv, ja viem, že si smutná a je to pre teba náročné, ale prosím, daj mi šancu. Sľubujem, že..."

"Priveľa sľubuješ," povedala som mu a uhla pohľadom, pretože som sa príliš hanbila, "ale nerobíš nič."
"Práve som pre teba vykopal hroby pre celú tvoju svorku," povedal zúfalo a mávol na ne rukou.

"A taktiež si ich do toho hrobu aj sám priviedol."

Ahojte milí čitatelia! Dúfam, že sa Vám časť páčila a budete tento príbeh čítať aj ďalej! Budem naozaj rada, ak si prečítate aj ďalšie moje storky a necháte mi tu komentár, v ktorom mi poviete, čo sa Vám na nich páči a čo nie! Veľmi rada opravím chyby, ktoré som si pri čítaní nevšimla, alebo ak nájdete nejakú plot hole, dajte mi prosím vedieť, naozaj by mi to pomohlo a nie som typ autora, ktorý sa pri každej malej pripomienke ofučí👀

Taktiež rada zodpoviem na akékoľvek Vaše otázky, ak nejaké máte.

S láskou,  Susan10273 ❤️