Kill my Mate

Kidnapped

Rozhodla som sa. Som Alba Lupus a musím zničiť Lovcov.

Luke strašne protestoval a pokúsil sa ma zamknúť v spálni - už zase - ale po menšej bitke - ktorú som prehrala - som vyliezla von oknom a šla do lesa. Možno sa mi opäť podarí spojiť sa s Bohyňou a dá mi ďalšie odpovede.

Keď som prekročila hranicu lesa, uvedomila som si, že som už týždne nebola pri hroboch mojej svorky. Autom s Lukom by to bolo asi rýchlejšie, ale bola som naňho naštvaná, takže som sa premenila a rozbehla sa tam po vlastných.

***

Viviane na mňa bola naštvaná a ešte asi aj dlho bude, ale nechcel som, aby bola v nebezpečenstve. Je to tak ťažké pochopiť?

Dobre, možno som to s tým zamknutím v spálni prehnal, ale veď ona chcela ísť von a hľadať Lovcov! Čo som mal robiť? Nechať ju ísť do objatia smrti?

Povzdychol som si a vošiel do našej spálne, aby som sa jej ospravedlnil a prosil ju, aby ma nezabila.

Čakal som, že na mňa naštvane vyskočí, ale ona nikde nebola.
"Viv?" zvolal som a dúfal, že sa ozve z kúpeľne, no v izbe bolo ticho.
Vletel som teda do kúpeľne a všimol si, že okno je dokorán otvorené.

Okamžite som sa chytil našeho puta, pretože minule som ju tak našiel, ale teraz mlčalo. Čo sa stalo? Prečo to nefunguje?

Preskočil som von oknom a keď som sa dostal na zem, premenil som sa do vlčej podoby, aby som mal lepší čuch. No keď som sa dostal ďalej do lesa, začalo pršať.

Nie! Takto stratím jej pachovú stopu!
Bežal som čo najrýchlejšie, kým som ešte cítil jej pach, no dážď ho postupne zmyl. Zúfalo som sa rozhliadol okolo seba a uvedomil si, že bežala smerom k jej starej svorke.

Modlil som sa, aby sa išla len pozrieť na ich hroby a nič viac, no čím som bol bližšie, tým hroší pocit som mal.

***

Prišla som k zasneženým hrobom a chcela sa premeniť späť, ale prenikla mnou bolesť, ktorá ma zložila na zem a keď som sa spod privretých očí pozrela na svoje laby, boli čierne, nie biele.

"Viviane Leaf," oslovila ma opäť Bohyňa.

"Čo sa deje? Prečo nemám bielu srsť? Už nie som Alba Lupus?" opýtala som sa a všimla si jej utrápený výraz.
"Alba Lupus si kvôli moci, nie kvôli farbe srsti a vlasov. Ale nemáme veľa času. Za chvíľu prídu Lovci a ty nebudeš mať šancu čeliť im," povedala Bohyňa a mne po tele prešli zimomriavky.

"Odvedú ťa preč, no nebudú vedieť, kto v skutočnosti si, pretože som ti dala inú farbu," povedala Bohyňa rýchlo, "nesmieš im nič povedať, rozumieš? Nič. Ak by som mohla, ochránila by som ťa pred tým, ale sľubujem, že povediem aspoň tvojho druha, aby ťa našiel."

"Prečo nemôžem proste ujsť?" opýtala som sa.
"Už sú tu."

***

Dobehol som do jej bývalej svorky, kde panovalo nepríjemné ticho. Bolo mi zle a v kostiach som cítil, že niečo nie je v poriadku.

Bežal som rýchlo k hrobom a vďaka tomu, že dážď pomaly ustával som pri nich pocítil Vivinu vôňu, ale aj vôňu niekoho iného - podľa pachu piatich ľudských mužov.

Lovci. Zobrali ju Lovci.

To nemohla byť pravda. Moju družku uniesli Lovci a... Panebože! Ona je Alba Lupus! Jej srsť aj vlasy sú biele, to je ako mať na chrbte terč!

Zabili ju. Alebo ju ešte len zabijú, no každopádne to pre ňu dopadne smrťou. Premenil som sa späť a padol na kolená. Neostalo mi po nej nič, len škrabanec na ruke od jej nechtov, keď som ju zamykal v spálni.

Je to celé moja vina. Keby som ju tam nezamkol, neutiekla by a neuniesli by ju vrahovia.

Kým som sa spamätal zo šoku, jej pach už bol príliš slabý, ale aj tak som sa vybral po stopách, ktoré zanechali v snehu, ale potom sa spojili s ďalšími stopami a tie sa rozdvojili.

Stratil som ju.

***

Zobudila som sa spútaná na zemi, mala som zviazané ruky a k jednej nohe naviac ešte pripnutú reťaz.

Zistila som, že ležím na matraci a keď som sa na ňom pomrvila, prišiel ku mne jeden muž, ktorý mal asi dva metre (ale Luke bol aj tak vyšší hahaha) a išiel z neho strach.
"Meno?" povedal bez záujmu.

"Kde to som?" opýtala som sa a postavila sa, hoci som mu nesiahala ani po plecia, a to som stála na matraci.

"Meno?" povedal už podráždene a spražil ma pohľadom. Ostala som mlčať a naštvane naňho pozerala. Bohyňa predsa povedala, že im nemám nič hovoriť, takže budem mlčať.

Podišiel ku mne, strčil ma do steny a vydesene som sa naňho pozrela, keď sa ma prepálil pohľadom a chytil ma okolo krku tak pevne, že mi vyhŕkli slzy.
"Pýtam sa na tvoje meno!" zreval a zatlačil mi na hrdlo tak pevne, že som sa nevedela nadýchnuť, búchala som doňho rukami a kopala nohami všade okolo seba, ale svoj stisk nepovolil.

"K-kate," zachrchľala som a keď ma pustil, spadla som na matrac a lapala po dychu, akoby som nikdy nedýchala.

"A priezvisko?" opýtal sa, no už opäť bol ľadovo kľudný.
"Stone," povedala som tento raz bez protestov, hoci môj hlas bol chrapľavý.

"Dobré dievčatko," pochválil ma Lovec, rozviazal mi ruky a pritiahol si predo mňa kovovú stoličku.
"Vieš, kto sme?" opýtal sa a sledoval ma, ako sa pridusene chytám za hrdlo a lapám po dychu.

"Áno, viem. Ste zasratí Lovci! Ste odporní a dúfam, že..."

Nestihla som to dopovedať, pretože Lovec sa postavil a rýchlo prešiel ku mne. Najprv som sa zľakla, že ma ide znovu škrtiť, ale on ma namiesto toho kopol do hrude, zvalil ma na matrac tak, aby som ležala na chrbte a vrazil mi päsťou do tváre.

Vypľula som krv, ale keď som ho chcela odkopnúť nohami, prisadol mi ich, ruky mi chytil za zápästia a položil ich za hlavu, no po tretej rane niekto našťastie vošiel do izby.

"Prestaň! Je tu sotva dve hodiny a ty ju už mlátiš! Budeš na to mať dostatok času, tak z nej teraz zlez a nechaj ju, nech si nás prezrie, kým ešte nemá opuchnuté oči," povedal neznámy mužský hlas a Lovec ma konečne pustil.

Skrčila som sa do klbka a schovala sa do rohu, akoby ma to mohlo ochrániť.

"Vitaj medzi Lovcami, kráska."

Ahojte všetci! Viem, že som povedala, že časti nebudú vychádzať tak často a teraz boli hneď dve za sebou, ale nechcelo sa mi o tretej spať, tak som začala písať a dnes kapitolu dokončila.

Každopádne, aké sú vaše teórie?

Zabijú Lovci Viv?
Nájde ju Luke včas?
A ako ho chce Bohyňa viesť Luka, keď s nim nemôže priamo hovoriť tak ako s Viv?

Susan10273