Kill my Mate

The end...

"Užili ste si včera rande?" opýtala sa Katy s úškrnom a dala Jacobovi jeho malý klobúčik, aby sa mohol ísť hrať na lúku. 
"Áno..." povedala som a sklopila zrak.

"Počuli sme. Všetci to počuli," povedala Katy a zazubila sa. Líca mi začali horieť a schovala som si tvár do dlaní, aby to Katy nevidela.

"Až tak...?" opýtala som sa a pozrela na ňu spomedzi prstov.
"Áno. Úplne všetci. Okrem najstarších, tí sú hluchí. Aj keď... možno im to vrátilo sluch," povedala Katy a šibalsky sa na mňa pozrela.

"Už dosť, prosím," zasmiala som sa a pritiahla si kolená k hrudi, aby som si tam mohla schovať tvár.

Katy len pokrčila ramenami a pozrela sa na Iana a Luka, ktorí stáli na lúke a niečo ukazovali našim deťom. Nohavice mali obaja vyhrnuté po kolená a nemali topánky, keďže s nimi išli do potoka a špliechali sa tam dobrú pol hodinu, ale teraz iba spokojne stáli na lúke vo vysokej tráve.

Bol to krásny život. Naozaj krásny. Mala som svoju najlepšiu priateľku, môjho druha, úžasnú svorku a nádherného malého syna. Lovci boli preč, všetky svorky sa spojili a vznikli medzi nimi silné putá a všade vládol mier. Všetko to vyzeralo ako sen...

Čo Bohyňa? Skvelé na bohoch je, že keď im nevenujete pozornosť a nemodlíte sa k nim, zaniknú. Od môjho preslovu k svorkám Bohyňu neuctievala ani jedna jediná duša, a tak to aj ostane.

"Viv?" oslovil ma môj druh a vytrhol ma z myšlienok. Pozrela som sa naňho a usmiala sa. V rukách držal nášho syna, strapatá čierna ofina mu padala do očí a jeho úsmev... och... aj keď budem mať po šesťdesiatke mi vždy bude podlamovať kolená.

"Ideš sa s nami prejsť? Chceli sme krpcom ukázať tvoju starú svorku, tak ako som ti to sľúbil v prvý deň, keď sme sa spoznali," povedal Luke, objal ma jednou rukou a pobozkal ma.

Celá som sa rozplynula a usmiala som sa. Ako som mohla mať také šťastie, že mám druha ako on?
"Ty si to ešte pamätáš?" zasmiala som sa a on prikývol.
"Samozrejme. Nikdy nezabudnem na to, ako si mi v aute povedala, že som na teba príliš starý," uškrnul sa a ja som sa nahlas zasmiala. Vzala som si Aarona do náručia a vybrala sa bok po boku s Lukom na prechádzku.

Prechádzka s mojou láskou, najlepšími priateľmi a drobným synom pri západe slnka... môže existovať ešte niečo lepšie?

***

Päť rokov neskôr.

Viviane bola práve tehotná s našim druhým dieťaťom, opäť bola ofučaná a urazená, ale pre mňa bola stále roztomilá. Vyzerala ako rozkošné začervenalé tučné mačiatko. Prekrížila si ruky na hrudi a musela si ich položiť na veľké brucho, aby jej tak ostali.

"Čo je?" opýtala sa zamračene, "to sa na mňa nikdy neprestaneš tak dívať?"

"Ako myslíš?" opýtal som sa s úškrnom a zdvihol jedno obočie.
"Tak... posmešne. Viem, že teraz vyzerám ako tá nafukovacia sa ryba, ale nemusíš mi to dávať jasne najavo!" povedala a urazene odo mňa uhla pohľadom.

Zasmial som sa a podišiel k nej. Pobozkal som ju na vlasy, ale ona sa na mňa stále nepozrela, iba sa tvárila, že ma nevidí.

"Ja sa ti nevysmievam. Len ma baví sledovať ťa, keď si taká... veľká." povedal som s úškrnom a dotkol sa jej veľkého bruška.

Viv naštvane zhíkla a prudko sa na mňa otočila.
"Aha, a kto je za to zodpovedný? Kto povedal, 'neboj sa, stihnem ho vytiahnuť včas?' Ja teda nie!" povedala ofučane a znovu vyzerala ako mačiatko. Naštvané mačiatko, ale stále mačiatko.

"Uznávam, bol som to ja. Ale ako som to mohol urobiť, keď si si okolo mňa obmotala nohy a pritiahla k sebe? Som v tom absolútne nevinne," povedal som pobavene. Bavilo ma dostávať ju do rozpakov, hlavne, keď bola takáto guľatá a stále sa červenala.

"Čože? Tak to nebolo! Ja som len-"
"Snáď sa mi tu nesnažíš nahovoriť, že sa ti proces tvorenia nášho druhého krpca nepáčil," povedal som podpichovačne a Viv očervenela ako paradajka.

"Č-Čože? Nie, nie, ja len-"
"Ja viem, robím si srandu," zasmial som sa s pevne ju objal. Pobozkal som ju na spánok a zaboril si tvár do jej vlasov. Nikdy neprestanem milovať jej chuť a vôňu...

"A niečo pre teba mám," povedal som, keď som sa od nej odtiahol.
"Naozaj?" opýtala sa Viv a oči jej zasvietili.

Prikývol som a keď som otvoril dvere z šatníka, vybehlo odtiaľ malé šteňa. Viv nadšene zvískla a oči sa jej rozžiarili.

"Ešte nemá meno, môžeš mu ho vymyslieť ty," povedal som a zobral malého chlpáča na ruky, aby sa s ním Viv nemusela naťahovať.

"Hmm... Andrew. Bude sa volať Andrew," povedala a pozrela na mňa, či mi to nevadí. Usmial som sa a prikývol. Na toho sopliaka som prestal žiarliť už dávno, bol to len Beta a ešte k tomu zo slabej svorky. Naviac, bol mŕtvy, tak komu na tom záleží! Krajší ako ja rozhodne nebol, takže mi to bolo jedno.

Pobozkal som Viv a obaja sme sa šťastne usmiali.

***

Päť rokov neskôr.

Od Vivinej smrti prešlo niečo málo cez desať rokov. Obaja sme mali práve čerstvo po tridsiatke, alebo teda aspoň Viv, ja som sa tak cítil duševne. Viv mala prednedávnom tridsaťtri a ja tridsaťdeväť, Aaron desať a malá Emma päť.

Syn Iana a Katy už mal jedenásť, zatiaľ čo ich mladší syn ešte len tri. Nemohol som uveriť, ako rýchlo ten čas uletel... zdalo sa mi, akoby to boli len dva roky, čo Viv zabila Lovcov, ale to bolo asi preto, že vôbec nestarla. Stále bola nádherná, silná a sebaistá, presne taká, ako vždy.

"Dones Andrew, dones!" zakričala na psa, keď mu hodila palicu. Nedokázal som ju pd toho šteňaťa dostať, dokonca s nami niekedy musel spať aj v posteli! A poviem vám, že keď si medzi vás ľahne veľký chlpatý pes, ktorý sa rozvaľuje a chrápe, na akúkoľvek zábavu môžete rýchlo zabudnúť.

"Milujem ťa," povedala a ja som ju pobozkal.
"Aj ja ťa milujem, Amore mio. Až naveky vekov, v tomto živote aj v životoch po nich, nech sem prídu akýkoľvek bohovia a akékoľvek zrúdy, ktoré nás budú chcieť oddeliť, vždy si ťa nájdem a ochránim ťa. To ti prisahám."

Ahojte všetci! Nebojte sa, aj ja plačem, ale hlavne preto, že tu máme koniec. Písať tento príbeh ma nesmierne bavilo a som smutná, že musí končiť.

Ale nebojte sa, chystá sa pre vás niečo nové, kniha venovaná všetkých, ktorí mi dali aspoň jeden Vote alebo komentár 🤣❤️

Milujem vás, Susan10273 ❤️❤️❤️