"Vaše výhovorky ma nezaujímajú! Chcem vedieť, kde je moja družka!" zajačal som. Moji vlci sa začali vyhovárať, že všetky stopy vedú príliš blízko ľudských obydlí a nechcú tam ísť.
"Je to vaša Luna a mne je jedno, či kvôli jej bezpečí všetci umrieme! Idem si po ňu a vy sa ku mne môžete buď pridať, alebo predo mnou utekať," povedal som naštvane a premeral si každého jedného muža v miestnosti.
"Je to vaša Luna," zopakoval som a snažil sa byť silný, ale myšlienka na to, čo asi Viv teraz zažíva...
Vyšiel som von z izby a vbehol hore do kúpeľne, kde som padol na kolená a vyvracal sa, sotva som stihol dobehnúť k záchodu.
Nevedel som ju nájsť.
Sú to dva dni. Dva dni.
Podľa toho, čo o Lovcoch vieme, to vôbec nie je dobré znamenie.
Viem, že nie je mŕtva, pretože inak by som to cítil... však? Ale odkedy som ju prestal cítiť a nedokázal som ju nájsť, už som ni nebol istý ničoho.
Opäť som sa natiahol za putom, ale mlčalo. Panikáril som a v hlave som mal tisíc možných scenárov, čo sa jej asi môže diať, jeden horší ako druhý.
***
"Premeň sa," rozkázal mi jeden Lovec - Chaol - a podišiel ku mne. Postavila som sa na všetky štyri a hrozivo zavrčala, aby som ich od seba odohnala, ale znelo to presne tak, ako som sa cítila - zúfalo.
Vedela som, že sa nebudem môcť brániť dlho, pretože mali zbrane, o ktorých som ani nepočula, ale aj tak som sa pokúšala zachrániť si (doslova) kožu.
"Povedal som premeň sa!" zakričal Chaol a vytiahol odniekiaľ bič. Prikrčila som sa a vyskočila dopredu, aby som sa vyhla biču, ale reťaz sa mi zaryla do nohy a spadla som späť na zem. No to nebolo všetko, pretože Chaol mal teraz skvelú pozíciu, aby mi uštedril rany bičom.
"Okamžite sa premeň!" zajačal a znovu do mňa šlahol bičom.
Vyštekla som od bolesti a takmer ho poslúchla, no len takmer. Opäť som zavrčala a skočila po ňom, svoje tesáky som zaryla do jeho nohy a Chaol vykríkol od bolesti.
Do izby sa dovalili další dvaja Lovci so zbraňami a jeden z nich ma strelil do ľavého stehna. Zajačala som vlčí výkrik a ostala nehybne ležať, vnímala som len bolesť a svoj strach, hoci som si stále opakovala, že nie som sama, na tomto svete je predsa aj Luke...
Ale hrôzy to neodstrašilo.
"Premeň sa!" opäť rozkázali a tento raz som ich poslúchla - kvôli Lukovi, kvôli mojej svorke, kvôli Bohyni a kvôli všetkým Albám Lupus predo mnou.
Ostala som v bolesti ležať na matraci a bolo mi jedno, že je teraz celý od krvi, bola som tak ochromená bolesťou, že by som sa nedokázala pohnúť, ani keby som chcela.
"Niekto jej tú nohu zaviažete, skôr, než zdochne," povedal jeden Lovec - Alex.
Dvaja zvyšní Lovci ma zdvihli na ruky, odpútali od reťaze a ošetrili mi nohu, no ja som sa nebránila, pretože som nemala energiu a pred očami som mala kruhy všetkých farieb.
Ale Luke ma nájde. Musí ma nájsť.
Niekedy cez puto cítim jeho paniku, ale nedokážem mu nič povedať ani poslať moje pocity, proste akoby som bola odpojená a nemohla sa k nemu dostať.
Prerušila to spojenie Bohyňa? Ale prečo by to robila? Chce ma u Lovcov držať čo najdlhšie, aby som ich zničila?
Pokúsila som sa v sebe nájsť tú legendárnu silu, no nič som necítila. Vydral sa zo mňa prvý vzlyk.
"Keďže si si zašpinila matrac, žiaden mať nebudeš. A naviac si ho ani nezaslúžiš," povedal Alex a zákerne sa zazubil.
"Takže, teraz nám pekne odpovieš na naše otázky," povedal Alex a ja som sa musela sústrediť naňho a nie na Chaola, ktorého zatiaľ ošetrovali kvôli môjmu kúsancu.
Ležala som na tvrdej zemi, keďže matrac som už nemala, a zúrivo som zazerala na Alexa.
"Prvá otázka. Kde je tvoja svorka?" opýtal sa.
"Nemám svorku," zachrčala som a viac sa skrčila.
"Vážne? A koho domy to tam asi boli?" opýtal sa a naklonil hlavu, akoby som bola malé nechápavé dieťa.
"Moju svorku vyvraždila iná svorka," povedala som a pri tej spomienke mi prišlo ešte smutnejšie.
"A ako to, že ty si prežila?" opýtal sa Alex a kľakol si ku mne.
"Som Omega," povedala som niečo medzi klamstvom a pravdou, "vyhnali ma a keď som sa vrátila prosiť o milosť, všetci boli mŕtvi."
"Hmm. A ako to, že si úplne sama vykopala tie hroby?"
Začala som panikáriť, ale musela som zachovať kľudnú masku.
"Pomohol mi s tým môj druh, ale..."
"Ale čo?!"
"Umrel," zašepkala som a vzlykla. Samozrejme, to nie je pravda, ale bola som tak vyčerpaná a zúfalá, že som sa rozplakala.
"Ako to myslíš, že umrel?"
Alex ma zdrapil za tričko a pritisol ma k stene.
Pozrela som sa do jeho naštvaných očí, ktoré by ma asi najradšej prebodli a dych sa mi zasekol v hrdle.
"N-nemali sme nič. Naša chata b-bola deravá a prišla zima a..." musela som sa medzi vzlykmi nadýchnuť, aby som mohla pokračovať, "prechladol a... u-umrel. Nemohla som mu pomôcť, n-nemala som nič, len svoju deku, nerástli vonku žiadne bylinky a on mi um-"
"Nechcem počuť tvoj dojímavý príbeh!" zreval Alex a vrazil mi päsťou do tváre.
"Ale veď ste sa na to pýta-"
Znovu mi vrazil a pustil ma, takže som spadla na zem a vykríkla od bolesti.
"Chcem len fakty, Vĺčik, jasné? Takže, prvá otázka, je to stále tá istá, keďže si nám na ňu ešte neodpovedala: kde je tvoja skutočná svorka?"
"Moja svorka je mŕtva," zopakovala som a Alexov úškrn neveštil nič dobré.
"Ben, Tom, podržte ju," rozkázal im a obaja sa pobrali ku mne.
Ahojte, ospravedlňujem sa, že dnešná kapitola je taká krátka, ale nemalo by zmysel nasilu tam niečo pchať, keď som to mohla skončiť takto😄
!!!Ešte mám na Vás jednu prosbu!!!
Predtým sme boli #8 vo werewolf, ale teraz sme klesli na #12
Bola by som šťastná, keby sme to opäť trochu vytiahli, takže ak by ste mohli, prosím, dajte mi votes, budem za to rada🩷
Susan10273
YOU ARE READING
Kill my Mate
WerewolfUž od dávnych čias na zemi žili zvláštne stvorenia, napoly ľudia, napoly vlci. Alebo inak povedané, ľudia s vlčom dušou. Viviane Rivver je jednou z nich, malá osamelá vlčica, ktorá zúfalo čaká na spásu, ktorá si ju však nájde v tej najhroznejšej pod...
