Kill my Mate

She's dead

"Viviane!" zreval som a rozbehol sa k nej. Prišlo mi, akoby som sa k nej vôbec nepribližoval, akoby bola príliš ďaleko a stále sa odďaľovala...

Keď som však konečne dobehol do stredu lúky a k jej nehybnému telu, padol som na kolená a vzal si ju do náručia.
"Viviane!" zavzlykal som a pozrel som sa na jej tvár, ktorá bola pokrytá krvou. Okamžite som si všimol všetky jej rany, ktoré jej uštedrili Lovci a zúfalo som vykríkol.

"Otvor oči, Viviane! Otvor tie oči!" prosil som ju a triasol ňou, stískal som ju tak pevne, ako to len šlo, ale ona sa vôbec nehýbala, jej hruď sa nedvíhala...

"Luke, je mŕtva," povedal Ian opatrne a kľakol si ku mne, "už ju nemôžeš zachrániť."

"Mlč! Nie je mŕtva! Naše puto-" hneď, ako som to vyslovil, som si uvedomil príšerné ticho v mojej hlave.

Väčšinou tam boli pocity nás dvoch, jej myšlienky a jej vlk stále komunikoval s tým mojím, ale teraz tam bolo hrobové ticho, že som počul jedine krv, ako mi prúdi v žilách.

Pozrel som sa na Viv a znovu vzlykol. Bola naozaj mŕtva, až teraz som si uvedomil, že je úplne ľadová a keď som sa jej dotkol, necítil som to zvláštne mravenčenie a iskrenie, ktoré cítia každí druhovia. Zúfalo som vykríkol a slzy mi začali stekať po lícach.

"V-Viviane..." zavzlykal som a pevne ju objal. Nikdy som ju nechcel pustiť, bola to moja družka, môj svet, nedokázal by som sa od nej odtiahnuť a povedať jej zbohom.

"Luke, ostatní Alfovia s tebou chcú hovoriť," prihovoril sa mi znovu Ian. Zavrčal som naňho a pritiahol si svoju družku k hrudi.
"Nech si idú," zavrčal som, "a prines auto. My ideme domov."

Postavil som sa a stále sa pozeral na jej príšerne nehybné telo v mojom náručí. Všetky svorky sa na nás pozreli s hrôzou a smútkom v očiach a utvorili koridor, aby sme tade mohli prejsť.

Všetci pozerali na Viv a jedna žena sa jej chcela dotknúť. Celé moje telo ovládla zlosť a zavrčal som na ňu tak nahlas, že si všetci museli zakryť uši.

"Nikto sa jej nebude dotýkať!" zreval som na všetkých a pevnejšie si ju chytil. Všetci ustúpili o pár krokov a ja som sa ponáhľal k autu, ktoré Ian zaparkoval pred nami.

Sadol som si na zadné sedadlo a Viv si položil k sebe. Nemohol som uveriť, že je mŕtva...

Jej telo už sa nikdy nepohne, jej oči sa nikdy neotvoria a jej ústa sa už nikdy neusmejú...
Zavrčal som a znovu si ju k sebe pritisol. V nose ma štípal pach jej krvi, jej pery boli dopraskané a modré pramene z vlasov jej zmizli.

Všetko to bola moja vina, keby som ju zastavil, nikdy by sa to nestalo, keby som ju vtedy neoznačil, keby nás Bohyňa všetkých neoklamala, moja družka by žila!

Cestu som nevnímal, stále som sa pozeral len na stuhnutú bledú tvár mojej lásky.
Keď sa auto zastavilo, vyšiel som von a zamieril si to do našej spálne, ale Ian ma zastavil.

"Luke, chápem, čo cítiš-"
Zavrčal som a strčil doňho plecom, ale chytil ma za lakeť a potiahol naspäť.
"Ale naša svorka ťa potrebuje. Potrebuje svojho Alfu a musia vedieť, čo sa stalo ich Lune."

Nechcel som si to priznať, ale mal pravdu. Musel som ísť pred našu svorku a povedať im, čo sa stalo, no teraz by som to nedokázal, len pomyslenie na to, že by Viv nebola pri mne... ma ničilo.

"Fajn," zavrčal som podráždene, "ale až zajtra," zaklamal som. Za svorkou pôjdem tak najbližšie za týždeň, možno neskôr.
"A... niekto by sa o ňu mal postarať..." povedal a oči mu padli na Viviane, "myslím tým... umyť ju a... a prezliecť, nech nie je od krvi."

Povzdychol som si a prikývol. Vošiel som do spálne a cez puto svorky povedal dvom ošetrovateľkám, aby ku mne okamžite prišli.

"Nekomentujte to, len robte svoju prácu," zavrčal som na ne a zatvoril ich v kúpeľni.

Moja družka je mŕtva, na rukách som mal jej krv, rovnako ako na oblečení a vo vlasoch, v mojej hlave bolo ticho, tak príšerné ticho...

Vykríkol som, chytil stoličku, ktorá bola pri písacom stole a treskol som ju o posteľ tak silno, že sa rozbila.

Schmatol som všetky veci, ktoré boli na stole a zhodil ich dolu, rozdriapal som závesy, roztrhal som periny a po celej izbe bolo zrazu perie, biele ako jej vlasy...

Zavrčal som a vrazil rukou do okna, črepy ma porezali a začala mi z ruky kvapkať krv, ale vôbec som si to nevšímal. Zhodil som všetky knihy z knižnice a aj jej drevený rám som rozobral na kúsky.

Porozhliadol som sa po rozmlátenej izbe a zbadal na zemi prsteň, ktorý mi kedysi dala Viv... vedľa neho ležala kartička s jej rukopisom, roztrhnutá napoly.

"Nie..." vzlykol som a kľakol si k nej na kolená. Zdvihol som kartičku do ruky a po lícach mi začali tiecť slzy. Musela tu niekde byť lepiaca páska, určite tu je, je len niekde zahrabaná...

Prevrátil som všetky triesky na zemi, ale nikde nebola tá posraná páska! Frustrovane som vykríkol a udrel do steny tak silno, že praskla a začala sa po nej ťahať pavučina.

Zobral som zo zeme prsteň, ktorý mi predtým dala Viv a navliekol som si ho na prst. Do vojny som si ho nezobral, pretože som sa bál, že ho stratím, ale teraz som ľutoval, že som ho nenosil každú sekundu každého dňa.

"A-Alfa, Luna je... hotová..." povedala so sklopeným zrakom a s vystrašenými očami si prezerala neporiadok na podlahe.

"Fajn," zavrčal som, "teraz vypadnite."
Obidve sa rýchlo ponáhľali von, slzy mali na kraji očí a jednej z nich tiekli po lícach.

Vošiel som do kúpeľne a vzal do rúk moju družku. Ošetrovateľky ju prezliekli do čistého oblečenia, umyli ju a učesali jej vlasy, do ktorých jej pridali bieli kvetinu.

Pri pohľade na jej nehybnú tvár mi puklo srdce a opäť som vzlykol. Moja družka je mŕtva, už nikdy sa nezobudí, už nikdy ju nebudem môcť pobozkať...
Je mŕtva.

Ahojte čitatelia! Dúfam, že sa vám kapitola páčila, budem rada za votes a komentáre. Ak máte prípadne nejaké otázky, vždy rada odpoviem! 😻❤️

S láskou, Susan10273 ❤️❤️❤️