Už od dávnych čias na zemi žili zvláštne stvorenia, napoly ľudia, napoly vlci. Alebo inak povedané, ľudia s vlčom dušou. Viviane Rivver je jednou z nich, malá osamelá vlčica, ktorá zúfalo čaká na spásu, ktorá si ju však nájde v tej najhroznejšej pod...
Ahojte! Hneď takto na začiatok sa Vám chcem poďakovať! #3 vo werewolf! Splnil sa mi sen, ďakujem krásne! ❤️❤️❤
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Taka teraz poďme späť k príbehu...
***
Bola to mučiareň. Na zemi bolo bahno zmiešané s krvou a vodou, okolo boli cely, do ktorých som nevidela kvôli tme a pravdepodobne som tam ani nechcela vidieť.
Hrozivé ticho preťal príšerný výkrik, z ktorého mi stuhla krv v žilách. Nebola som si úplne istá, či sa tým smerom chcem vydať, ale nakoniec som nesmelo pokračovala hlbšie do mučiarne. Prechádzala som okolo ciel, z ktorých sa ozývalo tiché kňučanie a šepot, no nikoho som nevidela.
Keď som konečne prešla cez uličku ciel, dostala som sa do veľkej miestnosti, ktorá bola plná reťazí, vody a bahna, zo stropu nakrivo vyselo svetlo a na dvoch špinavých stoloch boli pripútaní dvaja muži. Na konci miestnosti boli dvere, na ktorých boli obrovské škrábance od pazúrov.
Vtom do miestnosti niekto vošiel, preto som sa schovala do tmy pri celách. Ak by ma uvideli, asi by už neurobili to, čo chceli. A ja som potrebovala vedieť, čo majú v pláne.
Jeden z mužov si dal dolu kapucňu a ja som stuhla tak, že som sa nemohla ani nadýchnuť. Bol to Luke. A ten druhý muž... bol Ian.
"Mám ešte dve hodiny, kým musím ísť za Viv. Na hodinu si vezmem tohto a potom hodinu toho druhého. Ty to urob ako chceš, ale nech už konečne rozpráva," zavelil Luke a dal si dolu mikinu, takže na ňom ostalo len čierne tričko s krátkym rukávom.
Toto nebol ten Luke, do ktorého som sa zamilovala. Bol to len Alfa svorky Temného Lesa, ktorý na tvári nemal žiadne známky pocitov okrem zlosti a ľadového pokoja, bol krutý a nemilosrdný. Tie legendy, ktoré som o ňom počula a neverila som im... boli pravda, dokonca realita bola ešte horšia. Jeho oči boli chladné a nebolo v nich nič okrem chuti ubližovať. Toto nebol môj láskyplný druh, ktorý ma za každých okolností chránil. Toto bolo vražedné monštrum.
Zobral do ruky nejaký nôž a niečo rozprával mužovi, ktorého mal pripútaného na stole. Keď muž odmietol odpovedať, zaťal mu nôž do stehna.
Prikryla som si ústa rukou, aby som nahlas nezhíkla. Urobila som krok dozadu, ale narazila som do niečoho, čo spadlo na zem a vydalo hlasný zvuk. Luke sa hneď otočil mojím smerom a zavrčal.
Otočila som sa a rozbehla sa preč. Nechcela som, aby ma tam uvidel, pretože mi predtým povedal, aby som sem nešla, ale ja som ho neposlúchla.
Počula som za sebou vrčanie a aj keď ma obklopovala len tma, vedela som, že za pár metrov budem musieť bežať po schodoch.
No kým som k nim dobehla, vlčie laby ma zrazili na zem rovno do jednej z mlák. Pri páde som vykríkla, ale aj keď som sa otočila na chrbát, Luke ma nespoznal.
Priklincoval ma k zemi a zavrčal mi do tváre. Chystal sa na mňa vrhnúť. "L-Luke," povedala som vydesene, skôr, ako sa mi stihol zahryznúť do krku.
Cez naše puto som pocítila jeho paniku, ktorá sa miešala s tou mojou. Premenil sa späť a chytil mi tvár do dlaní.
"Viviane? Čo tu robíš? Nemáš sem chodiť..." "Chcela som sa len prejsť, ale našla som dvere a-"
"Luke, čo sa deje?" ozval sa za nami Ianov hlas a obaja sme sa za ním otočili, aj keď sme ho dokonca ani pomocou našeho vlčieho zraku pomaly nevideli.
"Viv je tu, pôjdem ju odniesť späť-" "To rozhodne nie. Nikam nejdem," zavelila som a postavila sa zo špinavej zeme.
"Viviane-" "Nikam. Nejdem," zavrčala som naštvane a obaja Luke aj Ian prekvapene sklopili zrak.
"Choď na obed, Ian," povedal mu Luke. "Je ešte len jedenásť, obedy sú až od-" "Choď si dať ten posratý obed, Ian, skôr, ako ti ho nacpem do krku," zavrčal Luke a Ian sa rýchlo pratal hore schodmi preč.
Nečakala som na Luka, otočila som sa mu chrbtom a vybrala sa späť do srdca mučiarne. "Viviane!" zvolal na mňa zúfalo, no ja som sa k nemu neotočila, "Viv, počkaj, prosím!"
Prebehla som k stolu, pri ktorom predtým stál Luke a keď som uvidela osobu na ňom, zhrozene som začala cúvať.
Bol tam Alex, presne ten Alex, ktorý ma týždne bičoval, mlátil a nechával hladovať. No teraz pre zmenu na tvári nemal ten otrasný úškrn, jeho oči boli plné strachu a bol celý od krvi...
"Viviane, všetko ti vysvetlím, ja-" "Prečo tu je? Čo tu robí?" opýtala som sa vydesene.
"Ten Lovec? No... myslel som si... chcel som, aby pykal za to, čo ti spravil. Rovnako ako všetci ostatní," povedal Luke a chytil ma za plecia, aby som nespadla.
"Ale čo ak by utiekli? Ani na chvíľu ti nenapadlo, že Lovci v sídle vlkov je úplná katastrofa? Ak by utiekli, zabili by-"
"Nikdy by som nedovolil, aby niekomu z našej svorky ublížili, či už tebe ako Lune, Betovi alebo aj najnižšie postavenej Omege. Nikdy sa odtiaľto nedostanú, alebo aspoň nie živí," povedal a otočil ma tak, aby som sa už nepozerala na Lovca priviazaného na stole.
"Ale to nie je presne to, prečo sa mi nechceš pozrieť do tváre, však. Prosím, Viv, povedz, že si nemyslíš, že som monštrum," povedal a jeho hlas znel doslova zlomene. Keď som ostala mlčať, vydral sa z neho tichý vzlyk.
"V-Viv... cez puto som cítil tvoju paniku a potom tam niečo buchlo a j-ja som... ja som si myslel, že niekto utiekol a ublížil ti. Tvoja panika bola obrovská..." zavzlykal a pevne ma objal, "naozaj si sa ma tak bála?"
Pobozkal ma na vlasy a cítila som, ako mi po nich tečú jeho slzy. "Nebol si to ty..." zašepkala som, "a toto miesto... všetky tie legendy o tebe sú pravda, naozaj si krutý a bezcitný Alfa."
"N-Nie, Amore mio, prosím, to nehovor," zavzlykal Luke a chytil mi tvár do dlaní. Po jeho lícach stekali slzy a v očiach nemal nič iné len bolesť. Vidieť takto moju spriaznenú dušu bolelo viac, než som čakala, ale musel pochopiť, že ak niektoré veci v tejto svorke nezmení, bude to medzi nami škrípať a žiadne puto tomu nezabráni.
"Toto tu sa zruší," povedala som naoko pevným hlasom, "alebo odídem. Vieš, že som toho schopná."
Oprava: kedysi by som toho bola schopná. Teraz by som bez Luka nevydržala ani deň.
"Dobre, urobím pre teba čokoľvek," povedal a chcel ma pobozkať, ale odtiahla som sa od neho. "Viv-"
"Čo je za tými dverami?" opýtala som sa a kývla hlavou na tie dvere plné škrabancov, no Luke zaťato mlčal.
"Luke, čo je tam?" opýtala som sa znovu, ale keď mi neodpovedal, vydala som sa k nim, skôr, ako ma stihol zastaviť.
"Viviane, počkaj!" zakričal, ale už bolo neskoro, pretože som dvere prudko otvorila. Vnútri bola úplná tma, no to ma nezastavilo, aby som nevstúpila dnu.
Čo som však nečakala, boli pre mňa neviditeľné schody, po ktorých som sa skotúľala dolu.
Ahojte všetci! Strašne Vám ďakujem za votes, veľmi ma to teší. Nikdy by som si nemyslela, že môj príbeh sa dostane do #3 vo verewolf! Milujem Vás ❤️❤️❤️
Každopádne, čo si myslíte, že je v tej tmavej miestnosti? Čo sa stalo Viv? Ako bude pokračovať jej vzťah s Lukom? Naozaj ho opustí, alebo sa s ním udobrí?
