Kill my Mate

Happy forever

S Lukom sme stáli na čistinke pred naším hradom, kde boli zoradené všetky svorky, ktoré sa k nám mohli dostať. Bolo načase, aby som všetkým povedala, čo sa naozaj stalo. 

"Asi by si sa mala premeniť," povedal Luke a dal mi malú pusu na temeno hlavy.
"Prečo?" opýtala som sa a oprela sa oňho, načo si okolo mňa okamžite obmotal ruky a pritiahol si ma ešte bližšie.

"Bude pre nich ľahšie uveriť, že si pravá Alba Lupus. Teraz máš čierne vlasy, ale tvoja srsť sa nezmenila," vysvetlil a ďalej ma objímal.

"Máš pravdu," povedala som a keď sa všetky svorky zoradili, obaja sme sa premenili a vykročili dopredu.

Hneď som počula ich prekvapené híkanie a šepkanie.
"Alba Lupus!" zakričal niekto a lúka sa stala ešte hlasnejšou.

Pozrela som sa na Luka a keď prikývol, premenila som sa späť, rovnako ako on.
Zakývala som im a líca mi začali horieť, celá som sa červenala, na čom sa Luke potichu zasmial.

"Asi by som vám mala vysvetliť pár vecí..." začala som a všetci zmĺkli ako na povel.
Preglgla som, pozbierala všetku guráž a rozprávala.

Rozprávala som o tom, ako Lovci naozaj vznikli, že Lillie nebola iba malá úbohá vlčica, ktorá to celé zavinila, ale že bola skutočná bojovníčka, rovnako ako všetky ostatné.

"Bohyňa nedovolila ženám premieňať sa až kým nestretnú svojho druha z toho dôvodu, že naša spriaznená duša je naša najväčšia slabina. Potrebovala páku, ktorou by nás vydierala.
A aby sa jej to splnilo, musela si vybrať len označené vlčice."

Povedala som o Bohyni a jej klamstvách, o tom, ako nás plánovala zahubiť, pretože nám pomohli mágovia a stali sme sa moc silnými, čo sa jej nepáčilo.

Rozprávala som o tom, čo sa stalo, keď som zomrela a ako som sa dostala domov, o tom, ako Bohyňa väznila predošlé Alby Lupus v posmrtnom svete, aby sa nemohli dostať k svojim druhom.

"Keď ma Lovci uniesli, Bohyňa mi nechcela pomôcť," povedala som a pozrela sa na Luka, ktorý sa tiež zatváril mierne prekvapene, "chcela, aby som Lovcov viac nenávidela a konala rýchlejšie. Chcela ma tým donútiť konať z čistej nenávisti a strachu. A vyšlo jej to..."

Pozrela som sa na zem a po tvári mi stiekla jedna slza. Keď to Luke zbadal, schmatol ma 
a pevne ma objal.

Prešlo už veľa času, odkedy ma Lovci uniesli, ale mala som pocit, že sa cez to nikdy nedostanem...

"Teraz viete pravdu. Viete, čo je Bohyňa zač a že jej nesmieme veriť. Povedzte to každému, koho poznáte, každému, kto sa sem dnes nemohol dostať. Všetci musia poznať pravdu." povedala som a všetci vlci prikývli.

Luke ma znovu pobozkal na vlasy a usmial sa.
"Som na teba hrdý," zašepkal.

***

Dva roky neskôr.

Chytila som svojho malého synovca a zdvihla ho do vzduchu. Nemohla som uveriť, že už mu je cez rok.

Katy sa k nám s úsmevom pridala a obidve sme sa naňho veselo škerili. Posadila som sa na gauč a malého Jacoba si posadila na kolená.

Mal krásne modré očká a zlaté vlasy, rovnako ako Ian. Bol dokonalý mix jeho rodičov.
Podala som mu malú hračku a Jacob si ju prekvapene obzeral, na tvári sa mu objavil obrovský úsmev a začal sa smiať.

"Viv, nemôžeš mu stále nosiť nové hračky," zasmiala sa Katy a ukázala na kopu hračiek na zemi, "veď sa s nimi ani nebude stíhať hrať!"

Uškrnula som sa a vytiahla z vačka ešte jednu hračku, bol to malý vlk, ktorý vyl na mesiac.
Ukázala som ju malému Jacobovi a ten opäť šťastne zvýskol.

Katy si povzdychla a sadla si k nám.
"Viviane, ak s tým neprestaneš, budeš sem tie hračky chodiť upratovať. Ja už nevládzem," povedala a zazrela na mňa.

"Ian ti nepomáha?" opýtala som sa s úškrnom.
"Akoby si nevedela. S Lukom chodia Jacoba oslavovať, akoby sa včera natočil, a to už mu je cez rok."

Zasmiala som sa a podala jej malého Jacoba.
"Už si mu to povedala?" opýtala sa Katy a usadila ho na seba. Povzdychla som si a pokrútila hlavou.

"Ešte nie," povedala som a usmiala sa na svojho malého synovca.
"A na čo čakáš?" opýtala sa Katy so zdvihnutým obočím.

Opäť som si povzdychla a oprela sa o gauč.
"Za posledné roky sa toho stalo veľa a ešte sme... ešte sme sa so všetkým nevyrovnali... nemyslím si, že teraz je tá vhodná doba-"

"Nezmysel," skočila mi do reči Katy, "chápem, že je to pre vás neskutočne ťažké, ale ver mi, toto nič nepokazí."

Pevne objala malého Jacoba a dala mu veľkú pusu na líce. Prikývla som a postavila sa.

***

"Luke?" oslovila som ho, keď sme si líhali do postele. Bola som nervózna, ale spomenula som si na Katyine slová.

"Áno, Amore mio?" opýtal sa s úsmevom a pevne si ma k sebe ako vždy.

"Musím ti niečo povedať," povedala som a Luke stuhol. Keď som túto vetu povedala za posledné tri roky, väčšinou to znamenalo smrť.

"Čo sa stalo? Si v poriadku? Niekto ti ublížil?" opýtal sa splašene a hneď sa odo mňa odtiahol, aby si ma mohol obzrieť.

"Nie, nie, všetko je v poriadku, nič mi nie je," povedala som a mierne sa usmiala. Luka ma jemne chytil za tvár a pozrel na mňa vystrašnenými očami.

"Tak čo sa deje...?" opýtal sa.
"No, vieš, ide o to, že budeme mať... bábätko?" povedala som a pozrela sa naňho, dúfajúc, že neuvidím zamračenú tvár.

"Bábätko? Akože... akože ty máš bábätko? V... bruchu?" opýtal sa s vypleštenými očami a ja som sa mierne zasmiala.

"Áno, mám bábätko... naše bábätko..." povedala som a usmiala sa.
"To nie je možné... ty nemôžeš byť tehotná, hovoril to doktor, keď si sa vrátila od Lovcov," povedal a ďalej na mňa vyplašene pozeral.

"Ja viem, ale odkedy som zomrela a potom sa vrátila, všetko sa dalo do normálu. Moje jazvy zmizli, farba mojich vlasov sa vrátila, všetko sa zahojilo. A pred dvoma týždňami som bola u doktora a ten potvrdil, že som tehotná," povedala som a usmiala sa.

"Takže... takže si tehotná. Čakáš malé šteňa..." povedal a vyvalil oči na moje brucho.
Zasmiala som sa a prikývla.
"Áno. Môžeš ho ostreľovať papučami," povedala som a pobozkala ho.

Ahojte všetci! Prepáčte, že pridávam kapitolu po tak dlhej dobe, ale bola som na lyžiarskom a nemala som čas 🥲

Dúfam však, že sa nám príbeh opäť podarí vytiahnuť hore aspoň na #3 miesto 😁

Tak, toto bola predposledná kapitola, ale nebojte sa, čaká nás ešte jedna, finálna!

S láskou, Susan10273 ❤️❤️❤️