2. Bohovia: Oheň a Voda [Dokončené]

Voda

Zabudil som sa na čvirikanie vtákov. Otvoril som oči a do tváre mi svietilo slnko. Je obdivuhodné ako Theia dokáže žiariť aj v deň, kedy sa blíži smrť jej sestry. Pomaly som sa pomrvil na kresle a otočil sa na Daryu.

Stále krásna. Nechcel som to vzdať. Nie s ňou. Chcel som spraviť všetko preto aby sa vyliečila ale nevedel som ako. Nikto z nás to nevedel. Odišiel som do šatníku a obliekol si čiernu košeľu s nohavicami. Bol som na pokraji svojej psychickej sily. Ako človek, ktorý nikdy nemiloval, by som sa pred pár mesiacmi zasmial, ak by mi niekto povedal, že láska dokáže z človeka spraviť najsilnejšiu verziu seba samého ale zároveň aj tú najslabšiu.

Sadol som si do kresla, ktoré bolo mojou posteľou a všetkým ostatním, za posledné týždne a vložil si tvár do rúk. Mlčal som a nenachádzal žiadne slová. Opäť bolo na dverách počuť klopanie a len čo sa dvere otvorili, videla som tam celú rodinu. Prišli sa na ňu pozrieť.

Tento deň je bezpochyby ten najhorší. Všetci sme v tichosti trávili čas v tejto izbe. Nikto nepovedal ani slovo. Bolo to doslova mučenie. Vidieť ako na Daryinej tvári sa pomaly rozširovala temnota.

Nie.

To nie je ona.

Nezvládnem to.

Postavil som sa a vybehol z izby. Bežal som cez celý zámok priamo do záhrady a posadil sa tam. Chcel som ju celú podpáliť. Už nič nemalo zmysel.

Sedel som tam a odpočítaval minúty. Čakanie na smrť svojej lásky je ten najhorší pocit na svete. Tá bezmocnosť vás zožiera zvnútra.

Videl som prichádzajúce mračná. Vedel som, že sa blíži búrka a spolu s ňou aj tiene. Okolo mňa som spravil ohnivý kruh. Vyhrnul som si rukáv a sledoval tetovanie. Čakal som, kedy tetovanie zmizne. Začal padať silný dážď. Okolo mňa boli tiene a čakali, kedy môžu zaútočiť.

,,Takže sa vzdávaš?" Započul som cudzí mužský hlas.

Obzrel som sa ale nikde nikto nebol.

,,Kto si?" Zamračil som sa.

,,Vzdávaš sa svojej lásky?" Ignoroval moju otázku a položil mi znovu tú svoju.

,,Samozrejme, že nie." Zavrčal som a následne hlas zjemnel ,,som zúfalý."

,,Prečo nie si pri nej, posledné minúty jej života?" Spýtal sa.

,,Nedokážem sa s tým zmieriť. Nedokážem sa pozrieť na Daryu bez toho aby som nevidel pred očami jej smrť." Zaťal som päste.

Ticho. Zostalo ticho. Nikto sa neozýval.

,,Voda." Ozval sa ,,voda v jazierku, kde ťa zachránila."

Vyskočil som na nohy. Všetko som pochopil. So slzavými očami som mal chuť rozbehnúť sa dnu ale videl som tiene. Vo vode v jazierku ma zachránila. Použila všetkú moc na moje uzdravenie a tam sme sa spojili. Naše prvé milovanie. To je mágia ešte silnejšia.

,,Choď." Povedal hlas bez emócie.

Pozrel som na tiene a zostal prekvapený. Spravili mi priamu cestičku k zámku. Neváhal som ani sekundu a bežal za Daryou. Vletel som do izby, zbadal uplakané tváre a pribehol k posteli. Vzal som ju do náručia a rozbehol sa s ňou. Všetci bežali zamnou a kričali. Nevedeli absolútne nič ale nebol čas na vysvetľovanie.

Vchodové dvere od hradu boli otvorené a v nich čakali tiene. Netrúfli si vstúpiť, pretože všade horeli sviečky a lampáše. Len čo ma zbadali s Daryou v náručí, opäť utvorili cestičku a nechali ma prejsť. Avšak nikoho z mojej rodiny nepustili a boli pripravení im ublížiť.

Bežal som ako o život do lesa a mieril priamo do jazierka. Dobehol som k nemu a bez váhania doň skočil aj s Daryou. Obaja sme sa ponorili do vody a pomaly som ju pustil.

Zostala sa vznášať vo vode. Voda na ňu reagovala. Bolo vidieť ako prúdy vody sa ovíjali okolo nej. Povedal by som, že to boli hady, ktoré sa plazili po jej tele.

Čierne žily, ktoré mala po celom tele začali meniť farbu a razom žiarili na bledomodro. Pomalým tempom mizli, až sa na jej tele nenachádzal ani jeden kúsok temnoty. Jej pleť opäť dostala krásnu bledohnedú farbu a aj pery jej opäť očerveneli. Razom otvorila oči. Jej oči však neboli modré ale celé čierne. Temnota.

Chytila si ústa akoby sa jej chcelo zvracať a rýchlo vyplávala na povrch. Otvorila ústa a vyletel z nej čierny dym. Temnota z nej bola preč. Vynoril som sa za ňou a čakal, čo bude ďalej. Doslova som sa bál, čo i len trochu potešiť, pretože to naposledy nedopadlo dobre. Darya zhlboka dýchala a otočila sa ku mne. Jej oči mali znovu je krásnu modrú farbu.

,,Darya?" Šepol som ,,srdiečko, si naozaj tu?"

Darya mi neodpovedala ale namiesto toho ma pobozkala. Jej bozk chutil ako domov, ktorý mi chýbal celú večnosť, čo som ju nemal pri sebe.

,,Som v poriadku." Pousmiala sa ,,zachránil si ma." Opäť ma čakal sladký bozk.

,,Vďakabohu!" Vzdychol som od radosti a zo srdca mi padol kameň. Nie kameň ale balvan ,,milujem ťa. Strašne moc ťa milujem."

,,Aj ja teba." Stískala ma a plakala.